Človek v ohrození v Libanone po skončení konfliktu
Južný Libanon Libanon získal samostatnosť v roku 1943 a hlavné slovo v ňom mali dve, v tom čase najpočetnejšie komunity, kresťanských Maronitov a sunnitov, hoci aj ostatné skupiny získali pozície vo vláde a štátnych inštitúciách. Vlády, ktoré spravovali Libanon od získania samostatnosti, venovali len malú pozornosť vidieckym oblastiam na periférii štátu. Medzi najzanedbávanejšie regióny patril práve južný Libanon s prevažne šíitskou populáciou, kde dlhé roky chýbala aj základná infraštruktúra ako vodovody a kanalizácia. Sociálne programy v oblasti školstva a zdravotníctva zabezpečoval pre obyvateľov najmä Hizballáh, ktorý je riadne zvolenou politickou stranou v parlamente s dvoma ministerskými kreslami. Situáciu miestnych obyvateľov ešte zhoršovali izraelské akcie proti palestínskym bojovníkom, ktorí si na juhu Libanonu v sedemdesiatych rokoch vytvorili štát v štáte. Mnoho šíitov odchádzalo preč a usádzali sa na preľudnenom južnom predmestí Bejrútu, Dáhiji.
Pri našich stretnutiach s predstaviteľmi samospráv na juhu Libanonu tesne po skončení vojny, sa prakticky nikto pozitívne nevyjadroval na adresu libanonskej vlády. Počas jedného z výjazdov nám členka Kultúrnej rady pre južný Libanon, Salwa, ukazovala na kľukatú cestu, po ktorej sme prechádzali: „Takáto dobrá cesta tu v minulosti nebola. Autá si museli dávať veľký pozor, aby sa navzájom vyhli. Nakoniec ju počas okupácie vybudoval Izrael.“ V posledných rokoch sa však situácia predsa len zmenila a v mnohých dedinách vláda napríklad vybudovala vodovody a centrálne vodojemy. Tie sa však stali cieľom izraelského bombardovania a vo viacerých obciach, ktoré sme navštívili boli zničené. Vojna tento chudobný región posunula o mnoho rokov naspäť.
Viacerí ľudia pochádzajúci z juhu, s ktorými som sa rozprával, sa do budúcnosti pozerali pesimisticky. „Nie je možné stále začínať odznova,“ zahmleným hlasom mi vysvetľoval asi štyridsaťročný Hasan. Býval v Bejrúte, ale pochádzal z mestečka al-Chijám. „Hneď po skončení vojny som sa bol pozrieť na rodný dom, a už sa tam nechcem vrátiť. Pohľad na tú skazu je pre mňa neznesiteľný.“ Z Hasanovho rozprávania bolo jasné, že časť viny za vzniknutú situáciu kladie aj na Hizballáh.
Cesta na juh
Cesta autom z Bejrútu do južného Libanonu bola pomerne komplikovaná. Úseky, na ktorých bolo možné ísť rýchlo sa striedali s miestami, kde izraelské bombardovanie zničilo mosty a bolo ich treba obchádzať. Tu sa tvorili veľké zápchy, šoféri boli zväčša nedisciplinovaní, čo situáciu ešte zhoršovalo. Od mesta an-Nabatíja pribúdalo čoraz viac zničených domov. Most al-Chardalí sa tiež stal obeťou izraelského bombardovania, ale Libanonci promptne postavili v jeho bezprostrednej blízkosti provizórny prechod cez rieku. Naspodok umiestnili veľké rúry, aby rieka mala kadiaľ pretekať, ktoré zasypali zeminou. Pri našej druhej ceste bol už tento provizórny most vyasfaltovaný.
Situácia na mieste
Pomery v dedinách a mestečkách v južnom Libanone boli neutešené. Navrátilci tvorili zväčša menej ako desať percent predvojnového stavu. Išlo hlavne o mužov, ktorí zisťovali, v akom stave je ich majetok a začínali s drobnými opravami. Ženy a deti zatiaľ zostávali v severnejších oblastiach u príbuzných.
V dedinách na juhu chýbali základné životné potreby. Vodovodné potrubia boli poškodené a vodné nádrže, ktoré majú obyvatelia južného Libanonu na strechách svojich domov, často zničené. Tieto tisíc až dvetisíc litrové plastové a kovové cisterny roztrhali šrapnely. Vo viacerých dedinách boli zbombardované aj veľké centrálne vodojemy z betónu. V obci Rubb at-Talátín z veľkého vodojemu zostali len piliere, na ktorých kedysi stál. V postihnutých oblastiach nebola elektrická energia. Zničené transformátory, potrhané elektrické drôty, rozváľané stĺpy...
Veľká väčšina obyvateľov južného Libanonu žije z poľnohospodárstva. Hlavnou pestovanou plodinou je tabak. Roľníci si pred začiatkom sezóny kupujú od vlády povolenie na vysadenie tabaku na určitej rozlohe. Mnohí z nich si za týmto účelom berú pôžičky, ktoré potom ako predajú úrodu, splatia. Táto sezóna bola však pre miestnych roľníkov stratená, keďže vojna sa začala práve v období zberu tabaku. Navyše Izrael bombardoval juh Libanonu trieštivými bombami, ktoré teraz predstavujú veľké nebezpečenstvo pre civilné obyvateľstvo. Podľa OSN by mohlo byť v južnom Libanone až milión nevybuchnutých trieštivých bômb, ktoré majú rovnaký účinok ako míny – vybuchnú pri najmenšom pohybe. V prvom mesiaci po skončení vojny zabili viac ako desať ľudí a zranili ich viac než sto. Málokto sa preto odváži zberať úrodu a riskovať život.
Človek v ohrození v Libanone
Keď sme sa predstavovali ako dobrovoľníci z organizácie Človek v ohrození, dostali sme často podobnú odpoveď: „Tu ste na správnom mieste, my sme tu naozaj v ohrození.“ Slovenská vláda vyčlenila pre našu organizáciu milión korún a my sme sa počas monitorovacích ciest na juh snažili zistiť ako s týmito peniazmi naložiť. Našou snahou bolo pomôcť nielen čo najrýchlejšie, ale zároveň pokryť najzákladnejšie potreby. Preto sme napokon väčšinu peňazí investovali do vodných nádrží. Po tých bol obrovský dopyt a miestne továrne ich nestačili vyrábať v dostatočnom množstve. Po dlhom hľadaní sa nám podarilo zohnať dodávateľa, ktorý tieto nádrže dovážal zo Sýrie a bol schopný ich dodať okamžite. Takýmto spôsobom sme pomohli štyrom obciam – at-Tajbe, Rubb at-Talátín, Húlá a Adšít.
Všade sme sa stretávali s pozitívnou odozvou. Ľudia boli radi, že sa o nich zaujíma niekto zo zahraničia. Miestni obyvatelia oceňovali predovšetkým rýchlosť, s akou sme boli schopní dodať materiálnu pomoc. Starosta Adšítu, pre ktorý sme zakúpili generátor elektrickej energie, viackrát zdôraznil svoje prekvapenie. Hovoril, že sa o ich obec zaujímalo už viacero organizácií, ktoré im sľúbili pomôcť. Žiadnej pomoci sa však od nich nedočkali. Nám sa podarilo dodať generátor tri dni od našej prvej návštevy. Keď sme sa následne do Adšítu vybrali, elektrikári už budovali elektrickú sieť a napájali ju na generátor.
V južnom Libanone v súčasnosti prebieha súťaž medzi vládou a zahraničnými mimovládnymi organizáciami na jednej strane a Hizballáhom a iránskymi organizáciami na druhej strane. Z tohto hľadiska treba zdôrazniť posolstvo, ktoré bolo spojené s našou činnosťou. Týmto posolstvom bolo ukázať, že medzinárodnému spoločenstvu a Slovensku nie je osud tejto oblasti ľahostajný a máme záujem i schopnosť pomôcť. Zároveň sme rýchlou pomocou ukázali, že nielen Hizballáh pomáha miestnym obyvateľom, ale existuje aj alternatívna možnosť.
Okrem vodných nádrží a generátora sme nakúpili a distribuovali tiež balíčky s hygienickými potrebami a zaplatili niekoľko víkendových táborov pre deti z postihnutých oblastí. Vďaka nim mohli tieto deti aspoň na krátky čas zabudnúť na prežité útrapy a venovať sa príjemnejším aktivitám ako je divadlo, kreslenie, či jazda na koni. Južnému Libanonu potrvá roky, kým sa dostane zo súčasnej situácie. Som veľmi rád, že sme mohli aspoň trochu pomôcť k zmierneniu utrpenia miestnych obyvateľov.
Pri našich stretnutiach s predstaviteľmi samospráv na juhu Libanonu tesne po skončení vojny, sa prakticky nikto pozitívne nevyjadroval na adresu libanonskej vlády. Počas jedného z výjazdov nám členka Kultúrnej rady pre južný Libanon, Salwa, ukazovala na kľukatú cestu, po ktorej sme prechádzali: „Takáto dobrá cesta tu v minulosti nebola. Autá si museli dávať veľký pozor, aby sa navzájom vyhli. Nakoniec ju počas okupácie vybudoval Izrael.“ V posledných rokoch sa však situácia predsa len zmenila a v mnohých dedinách vláda napríklad vybudovala vodovody a centrálne vodojemy. Tie sa však stali cieľom izraelského bombardovania a vo viacerých obciach, ktoré sme navštívili boli zničené. Vojna tento chudobný región posunula o mnoho rokov naspäť.
Viacerí ľudia pochádzajúci z juhu, s ktorými som sa rozprával, sa do budúcnosti pozerali pesimisticky. „Nie je možné stále začínať odznova,“ zahmleným hlasom mi vysvetľoval asi štyridsaťročný Hasan. Býval v Bejrúte, ale pochádzal z mestečka al-Chijám. „Hneď po skončení vojny som sa bol pozrieť na rodný dom, a už sa tam nechcem vrátiť. Pohľad na tú skazu je pre mňa neznesiteľný.“ Z Hasanovho rozprávania bolo jasné, že časť viny za vzniknutú situáciu kladie aj na Hizballáh.
Cesta na juh
Cesta autom z Bejrútu do južného Libanonu bola pomerne komplikovaná. Úseky, na ktorých bolo možné ísť rýchlo sa striedali s miestami, kde izraelské bombardovanie zničilo mosty a bolo ich treba obchádzať. Tu sa tvorili veľké zápchy, šoféri boli zväčša nedisciplinovaní, čo situáciu ešte zhoršovalo. Od mesta an-Nabatíja pribúdalo čoraz viac zničených domov. Most al-Chardalí sa tiež stal obeťou izraelského bombardovania, ale Libanonci promptne postavili v jeho bezprostrednej blízkosti provizórny prechod cez rieku. Naspodok umiestnili veľké rúry, aby rieka mala kadiaľ pretekať, ktoré zasypali zeminou. Pri našej druhej ceste bol už tento provizórny most vyasfaltovaný.
Situácia na mieste
Pomery v dedinách a mestečkách v južnom Libanone boli neutešené. Navrátilci tvorili zväčša menej ako desať percent predvojnového stavu. Išlo hlavne o mužov, ktorí zisťovali, v akom stave je ich majetok a začínali s drobnými opravami. Ženy a deti zatiaľ zostávali v severnejších oblastiach u príbuzných.
V dedinách na juhu chýbali základné životné potreby. Vodovodné potrubia boli poškodené a vodné nádrže, ktoré majú obyvatelia južného Libanonu na strechách svojich domov, často zničené. Tieto tisíc až dvetisíc litrové plastové a kovové cisterny roztrhali šrapnely. Vo viacerých dedinách boli zbombardované aj veľké centrálne vodojemy z betónu. V obci Rubb at-Talátín z veľkého vodojemu zostali len piliere, na ktorých kedysi stál. V postihnutých oblastiach nebola elektrická energia. Zničené transformátory, potrhané elektrické drôty, rozváľané stĺpy...
Veľká väčšina obyvateľov južného Libanonu žije z poľnohospodárstva. Hlavnou pestovanou plodinou je tabak. Roľníci si pred začiatkom sezóny kupujú od vlády povolenie na vysadenie tabaku na určitej rozlohe. Mnohí z nich si za týmto účelom berú pôžičky, ktoré potom ako predajú úrodu, splatia. Táto sezóna bola však pre miestnych roľníkov stratená, keďže vojna sa začala práve v období zberu tabaku. Navyše Izrael bombardoval juh Libanonu trieštivými bombami, ktoré teraz predstavujú veľké nebezpečenstvo pre civilné obyvateľstvo. Podľa OSN by mohlo byť v južnom Libanone až milión nevybuchnutých trieštivých bômb, ktoré majú rovnaký účinok ako míny – vybuchnú pri najmenšom pohybe. V prvom mesiaci po skončení vojny zabili viac ako desať ľudí a zranili ich viac než sto. Málokto sa preto odváži zberať úrodu a riskovať život.
Človek v ohrození v Libanone
Keď sme sa predstavovali ako dobrovoľníci z organizácie Človek v ohrození, dostali sme často podobnú odpoveď: „Tu ste na správnom mieste, my sme tu naozaj v ohrození.“ Slovenská vláda vyčlenila pre našu organizáciu milión korún a my sme sa počas monitorovacích ciest na juh snažili zistiť ako s týmito peniazmi naložiť. Našou snahou bolo pomôcť nielen čo najrýchlejšie, ale zároveň pokryť najzákladnejšie potreby. Preto sme napokon väčšinu peňazí investovali do vodných nádrží. Po tých bol obrovský dopyt a miestne továrne ich nestačili vyrábať v dostatočnom množstve. Po dlhom hľadaní sa nám podarilo zohnať dodávateľa, ktorý tieto nádrže dovážal zo Sýrie a bol schopný ich dodať okamžite. Takýmto spôsobom sme pomohli štyrom obciam – at-Tajbe, Rubb at-Talátín, Húlá a Adšít.
Všade sme sa stretávali s pozitívnou odozvou. Ľudia boli radi, že sa o nich zaujíma niekto zo zahraničia. Miestni obyvatelia oceňovali predovšetkým rýchlosť, s akou sme boli schopní dodať materiálnu pomoc. Starosta Adšítu, pre ktorý sme zakúpili generátor elektrickej energie, viackrát zdôraznil svoje prekvapenie. Hovoril, že sa o ich obec zaujímalo už viacero organizácií, ktoré im sľúbili pomôcť. Žiadnej pomoci sa však od nich nedočkali. Nám sa podarilo dodať generátor tri dni od našej prvej návštevy. Keď sme sa následne do Adšítu vybrali, elektrikári už budovali elektrickú sieť a napájali ju na generátor.
V južnom Libanone v súčasnosti prebieha súťaž medzi vládou a zahraničnými mimovládnymi organizáciami na jednej strane a Hizballáhom a iránskymi organizáciami na druhej strane. Z tohto hľadiska treba zdôrazniť posolstvo, ktoré bolo spojené s našou činnosťou. Týmto posolstvom bolo ukázať, že medzinárodnému spoločenstvu a Slovensku nie je osud tejto oblasti ľahostajný a máme záujem i schopnosť pomôcť. Zároveň sme rýchlou pomocou ukázali, že nielen Hizballáh pomáha miestnym obyvateľom, ale existuje aj alternatívna možnosť.
Okrem vodných nádrží a generátora sme nakúpili a distribuovali tiež balíčky s hygienickými potrebami a zaplatili niekoľko víkendových táborov pre deti z postihnutých oblastí. Vďaka nim mohli tieto deti aspoň na krátky čas zabudnúť na prežité útrapy a venovať sa príjemnejším aktivitám ako je divadlo, kreslenie, či jazda na koni. Južnému Libanonu potrvá roky, kým sa dostane zo súčasnej situácie. Som veľmi rád, že sme mohli aspoň trochu pomôcť k zmierneniu utrpenia miestnych obyvateľov.
Emanuel Beška
Dobrovoľník OZ Človek v ohrození v Libanone
Dobrovoľník OZ Človek v ohrození v Libanone
