Žilina

V majstrovsky spracovanej snímke využívajúcej množstvo video materiálu natočeného vojnovými reportérmi, ukazuje režisér novodobé jatky o ruskej expanzii do Čečenska. Zábery natočené v priebehu desiatich rokov sú zostrihané do sledu medajlónkov a reflexií: Čečensko tesne pred vojnou, bojové scény, mŕtvi na oboch stranách, nevysloviteľná krutosť, absurdita vojenských prehliadok. „Prečo ste tu?“ pýta sa Tolstého hrdina, ktorého alter ego nás sprevádza celím filmom. Film kladie rovnakú otázku – a odpoveď rovnako neprichádza.

Dokumentárny projekt fotografky Lucie Nimcovej o minulosti a účasnosti násilne vysťahovaných ľudí z oblasti terajšej priehrady Starina (zatopené obce Starina, Dara, Ruské, Smoľník, Veľká Poľana, Ostrožnica, Zvala).

    Filmy dokumentujú proces vytopovania dedín na východe Slovenska a stavbu priehrady Starina.

Z ich úst ožijú magické takmer zabudnuté 300-ročné rusínske piesne. Charakteristikou piesní je neobyčajná emotívna sila, ktorú v nich zanechali anonymní autori.

Film bol natočený dva roky pred výbuchom násilia na prtedmestiach Paríža. Aj napriek tomu je v celom snímku znateľná napätá atmosféra predmestia, predtucha, že každú chvíľu musí zákonite vypuknúť násilie. Patric Jean precestoval mnoho európskych miest, nielen tých hlavných, aby mohol povedať, že všetky predmestia sú si v niečom veľmi podobné. Film o postavení „urban masterclass" (prisťahovalecké menšiny vyobcované na predmestia), o jej rastúcom hneve a o frustrácii, ktoré budú zákonite eskalovať.

„Najskôr som ju bodol do hlavy, potom do srdca. Vykríkla len raz. Môj veliteľ mi povedal: „V poriadku, je po nej, odchádzame,'" vraví Kilama, trinásťročný chlapec, ktorý strávil jeden rok v ozbrojenej bande rebelov s názvom Lord's Resistance Army (LRA), ktorá s finančnou pomocou Sudánu už devätnásť rokov bojuje proti vládnym vojskám Ugandy.

Príbehy dvoch ukrajinských mužov, ktorí sa rozhodli využiť možnosť starať sa o deti namiesto žien. Kátin dedo a Mášin otec zostávajú doma, zatiaľ čo ženy chodia do práce a zarábajú peniaze. Reakcie žien z okolia, rozhorčene skandujúcich naučené frázy o mužoch–živiteľoch, ktorí nemôžu pri výchove potomkov nijako nahradiť matku. Optimistický snímok o spoločensky dôležitej a aktuálnej problematike. Animácie sa prelínajú s realistickými obrazmi každodenného života i so štylizovanými zábermi v rytme veselej hudby. Aj keď je takýto svet nekonvenčný, všetko je presne tak ako má byť.

Popri oficiálnych súdoch a polície zaisťuje poriadok v nigérijskom meste Agadez ešte jeden úrad, vychádzajúci zo starej tradície Tuarégov a koránu. Režisér Christian Lelong vybral symbolicky sedem prípadov, tak ako je dní v týždni, a postavil sa s kamerou do „súdnej siene" v úlohe nemého pozorovateľa. Na ošúchanom koberčeku sa o úroveň nižšie ako sedí v kresle „ľudový sudca" – kádí, striedajú sťažnosti rôzneho typu. Obchodné kľučky, dlhy a vymáhanie, krádeže a krivé obvinenia zvláda kádí rozsúdiť predovšetkým vďaka svojej autorite a múdrosti. Sedenia sa podobajú rozprávkam o múdrych vladároch, ktorí riešili prípady hádankami, v ktorých sa prezradila dobrota jedných a zlé úmysly druhých.

Aj keď festival Jeden svet poskytuje množstvo faktov, inšpirácií a popudov k aktívnemu postoju ku svetu, predsa len aktuálne a priamo nás sa dotýkajúce možnosti spraviť niečo prte svet sa zdajú byť vzdialené. Zámerom diskusie, prezentácie je predstaviť projekty, ktoré sa udiali, dejú, alebo majú udiať v našom blízkom okolí a ktoré by nás a prostredie chceli zmeniť k lepšiemu. Prídite sa inšpirovať skutočným životom a snahami obyčajných ľudí. Prvý veľtrh Spási sveta.

    V rámci prvej časti sa zametiame na lokálne projekty z našeho blízkeho okolia. Stretneme sa s ľuďmi, ktorí sa postavili k situácií politickej a sociálnej arogancie aktívne - ľuďmi, ktorý chcú zmeniť sídliska na niečo viac ako nocľaháreň, aktvistami, pôsobiacími v sociálnom sektore.
V spolupráci s Nadáciou 21. storočia

Fotografie z projektu žilinského združenia Kumakokra dokumentujúceho život mladých rodín v štyroch európskych krtajinách.

Premiéra dokumentárneho filmu z produkcie žilinského združenia Kumakokra. Sú dnešní mladí ľudia pripravení mať dieťa? Dokument o siedmych mladých rodinách zo Slovenska, Čiech, Fínska a Rumunska odhaľujúci ich osobný život a sociálnu situáciu po narodení dieťaťa. Štyri krajiny s odlišnými politickými a sociálnymi situáciami. Sedem rodín z odlišných prostredí a pováh. Niečo ich spája, niečo rozdeľuje. Majú takéto faktory vplyv na kvalitu života rodičov? Môže dať lepší, či horší systém správne, alebo nesprávne gény do duše dieťaťa? Prečo sa rozhodli títo ľudia založiť si rodinu v mladom veku?

Dokument mapuje stratégie zobrazovania vojny v amerických televíziach. Prvá fotografia z bojiska je už z občianskej vojny – vtedy spôsobila otras rovnako veľký ako prvá "televízna" poprava vietnamského väzňa. Takáto otvorenosť však pre americké spravodajstvo nie je vôbec typická. Rozmach televízie a vojna vo Vietname sa odohrávali paralelne. Z ukážok vysielania a z poznania, ako sa líšilo v amerických a európskych TV, vyplýva snaha spravodajstva upokojiť obyvateľov tým, že ich presvedčí o neporaziteľnosti armády, s ktorou sa nemôže nik stotožniť. Americké úrady sa rovnako poučili z prieniku nežiaducích obrazov o vojne: médiám začali vstup do vojnových oblastí komplikovať a snažia sa kontrolovať mediálne výstupy. Do spravodajstva prenikajú hollywoodské stereotypy, slúžiace mytologizácii armády ako symbolu americkej sily.

Made in China je označenie, ktoré dávno neznamená produkt druhoradej kvality. Veľké svetové značky premiestňujú svoju výrobu do komunistickej Číny, ktorá sa otvorila zahraničným investorom a ponúka lacnú pracovnú silu. Milióny  farmárskych rodín posielajú svoje deti pracovať ďaleko od domova, aby v mestách „našli šťastie" a chopili sa príležitosti. Režisérovi Michovi Peledovi sa podarilo natočiť film priamo v jednej z továrni na výrobu džínsov určených pre západný trh. Film získal cenu DOEN Amnesty International na festivale IDFA v Amsterdame.

Skupinou ľudí Hmong žije už dlhú dobu celkom ukrytá očiam svojich prenasledovateľov i celého sveta v džungli, i keď by nutne potrebovala byť objavená a zachránená pred smrťou hladom a následkami neliečených chorôb. Utajená dedina vznikla na konci vietnamskej vojny. Obyvatelia žijúci v Laose pomohli tajnej jednotke amerických vojakov vo vtedajšom vojnovom konflikte. Po víťazstve vodcu Laa armáda odišla a z jej pomocníkov sa stali nepriatelia oficiálneho režimu. Na druhej stranee svetové mccnosti nechávajú svoje "mierové misie" bez povšimnutia. Reálny príbeh, ktorý žial stále jestvuje. Ľudia, ktorí viac ako dvadsať rokov nevideli nikoho z vonkajšieho sveta, alebo dve nové generácie, ktorá sa narodila v tomto väzení.

Každoročne sa obeťou sexuálneho priemyslu stane okolo päť tisíc žien. Dokument sa zameriava na krajiny bývalého Sovietskeho zväzu, ktoré sú v posledných rokoch najväčšími dodávateľmi nedobrovoľných prostitútok. Pomocou skrytých kamier a odposluchov odhaľuje, akým spôsobom prebiehajú rôzne fázy obchodu s „bielym mäsom". Výpovede niekoľkých zachránených, ktorým sa podarilo vrátiť späť, svedčia o brutálnych podmienkach, akými boli k prostitúcii donútené. Paralelne s ich rozprávaním o nočných morách, ktoré nezmiznú, sledujeme manžela jednej z unesených žien, ktorý sa pokúša o jej záchranu. Multibiliónovému priemyslu nerobí problém podplatiť políciu, súdy, preto poslednou nádejou zostáva riskovať vlastný život.

Ekonomicko–politický svet uzatvoril dohodu o stavbe ropovodu. Jedným z uzlov, ktorým má potrubie viesť, je malá horská dedina v Gruzínsku, v nepoškvrnenom údolí Borjomi, známom bohatou zásobárňou minerálnych prameňov. Ropovod sa pre dedinčanov stáva symbolom zla, ktoré im odoberie pôdu, zbaví ich možnosti odovzdať ďalej dedičstvo predkov a ktorý môže priniesť mnoho nebezpečenstva od znečisteného životného prostredia až po teroristické útoky.

Dvaja švédski tvorcovia sa vydali na dvojročnú cestu s nukleárnou fyzičkou a indickou aktivistkou v boji proti globalizácii Vandanou Šivovou. Natočili portrét ženy plnej sily a optimizmu, bojovníčky za práva chudobných farmárov, ktorých zastupuje na jednaniach s predstaviteľmi obchodných veľmocí; obvinila napríklad Coca–Colu zo znečisťovania životného prostredia, ďalšie zo zločinov na tradičných surovinách... Pohľad na túto ženu by nebol kompletný bez vykreslenia jej oponentov, a tak sa filmári vydávajú do veľkých firiem. S kamerou vstupujú do spoločnosti vyvíjajúcej geneticky upravené rastliny, vydávajú sa na kongresy, demonštrácie i za hlavným nepriateľom Šivovej - Barunom Mitrom. I keď je film priblížením najmä jedného postoja, prináša taktiež radu ďalších otázok, ktoré musí súčasná spoločnosť začať riešiť. Je možné nechať svetové veľmoci, aby vládli spoločnosti a mohli kontrolovať spôsob jej obživy i stravu?

Ikonografia koránu a samopalu, za ktorou sa skrýva manipulácia duchovnými hodnotami náboženstva a záujmu mocenských cieľov. Jedinečný dokument podáva otvorenú výpoveď o svete, ktorý je západným jednoznačne označovaný ako teroristický a násilný. Ukazuje velikánov islamského hnutia Čečenska, Afganistanu, Dagestánu v domácom prostredí, odhaľuje ich motiváciu k boju i utrpeniu. Znamená demokracia slobodu pre všetkých, alebo je diktátom silnejších? Má zmysel zomrieť pre vieru? Film dáva možnosť opetovne premýšľať o význame slov, hlavne tých, cez ktoré televízia premieňa obraz sveta.

Minimalisticky ladený snímok, v ktorom sa kombinuje záber mostu so zvukovou nahrávkou svedectva, ktoré pred Medzinárodným trestným tribunálom pre záležitosti bývalej Juhoslávie podal visegradský obyvateľ Poljo Mevsud. Most na Drine je rovnako knihou Laureáta Nobelovej ceny Ivana Andriča z roku 1945 je v ktorej popisuje dlhé, ozbrojenými konfliktami poznamenané dejiny oblasti v okolí Visegradu, mesta vo východnej Bosne. Za vojny v Bosne sa most opätovne stal svedectvom masakry 190 obyvateľov mesta.

Cesta Ka Hsawa do barmskej džungle, kde chce vyhľadať osadníkov kmeňa Karen ktorých príbehy mu majú poslúžiť k obžalobe nadnárodných ropných spoločností Unocal a Total. Tieto ekonomické kolosy prispievajú ročne barmskej vláde pätnástimi miliónmi dolárov. Ich mená, logá sú vyobrazené nad každou nemocnicou, školou, ale na prvý pohľad je jasné, že peniaze putujú inam. V mieste pôvodných osád domorodcov stoja pristávacie plochy pre helikoptéry a ťažobná technika. Vojaci vypálili domy a obyvateľov odviedli do pracovných táborov, aby z nich urobili novodobých otrokov. Odvaha obžalovať pred súdom najväčšie svetové spoločností, ako to učinil Ka Hsaw, inšpirovala v boji i ďalšie krajiny, ako Indonéziu alebo Nigériu.

Rio de Janeiro, cieľ turistov i karnevalových masiek, skrýva vo svojich útrobách veľa nespravodlivosti, násilia a nebezpečenstva. V srdci biedy mestských ghet a beznádeje sa však objavil muž Anderson Sa s ideálom zničiť starú spoločnosť a vybudovať lepšiu. Tento Mesiáš okolo seba zhromaždil skupinu ľudí a rozhodol sa bojovať proti krutosti hudbou. Strhujúci dokument myšlienkovo silný a pôsobivý, dynamicky odstupňovaný údermi bubnov a kvalitným rapovým spevom. Posolstvo nie je plochou utópiou z odlišného sveta, naopak - živým prúdom. 

„Členovia Talibanu boli šťastní. Zničili niečo, čo sa už nikdy nepodarí obnoviť. Zmizlo to navždy," hovorí Tajsir Alony, reportér televízie Al–Džazíra a jeden z mála cudzincov, ktorí boli svedkami zničenia 1500 rokov starých monumentálnych sôch Buddhu v afghánskom Bamjáne vo februári 2001. Nový dokument renomovaného režiséra Christiana Freia, ktorý za predchádzajúci titul Vojnový fotograf získal nomináciu na Oscara. Freiov nový snímok používa deštrukciu sôch ako východzí bod pre fascinujúcu cestu, ktorá v niekoľkých prepojených dejových linkách skúma hranice medzi duchovnom a náboženským fanatizmom, starovekom a modernou dobou, medzi miestnym a globálnym pohľadom na svet.

Príbeh pätnástich cestujúcich, ktorí sa po nočnej ceste vlakom ocitnú v odstavenom vagóne na slepej koľaji kdesi v horách. Nepodarí sa im skontaktovať s civilizáciou, široko ďaleko niet ani živej duše. Postupne sa spoznávajú, debatujú o veciach vážnych i menej vážnych, učia sa prežiť. Viera v záchranu neslabne, no postupom času prichádzajú na to, že odstavený vagón je akýmsi štátom v štáte, miestom, kde sú si všetci rovní a navzájom sa akceptujú.

    Film sa nakrúcal ako sled improvizácií pätnástich ľudí s mentálnym postihnutím - všetko hercov Divadla z Pasáže. Základný princíp práce: pomenovanie témy, navodenie situácie, spustenie kamery a improvizácia až do vyčerpania všetkých síl a možností.

Predstavenie sa uskutočnuje v rámci projektu "Hovorte s nami": Divadelné turné / vzdelávací projekt Divadla z Pasáže, ktoré pôsobí v Banskej Bystrici od roku 1995 a ako jediné svojho druhu na Slovensku pracuje s ľuďmi s mentálnym postihnutím. Rozhovory medzi umelcami, medzi hľadiskom a javiskom, medzi sebou navzájom, pomáhajú poznávať a odhaľovať tajomstvá, svety, rešpektovať inakosť. "Hovor s nami" je založený na priamom kontakte s divákom. Otvára témy vzťahu jedinec – spoločnosť - marginalizovaná skupina = problémy spoloťnosti. Cieľom projektu je nadväzovať kontakty, komunikovať.

Muži sú silní, Muži majú pipíka. Muži cikajú postojačky. Muži chránia ženy. Muži sú krásni. Muži fajčia, pijú, majú bruško, bijú ženy. Muži milujú ženy a muži zúria. Muži sú smutní. Nebíčkou vzniklo metódou improvizácií a rozhovorov na tému mužstva a bytia na zemi. Všetky repliky, texty a vzťahy sú autentickým záznamom z procesu skúšania. Výsledný tvar je jemne korigovanou skladačkou rytmu a rozmýšľania deviatich hercov.

Jedenásťročná Eva žije so svojimi rodičmi a mladšou sestrou v krásnom domčeku so záhradou. Nech robí čokoľvek, alebo kamkoľvek ide, musí byť niekto s ňou. Kvôli svojmu telesnému postihnutiu totiž potrebuje neustálu starostlivosť a dohľad. To všetko sa teraz môže zmeniť vďaka miestnemu programu pre handikepovaných, ktorý vybraným kandidátom poskytuje asistenčného psa. Behom náročných testov, pohovorov a záverečnej skúšky, ktoré majú preveriť, či môže byť pes kandidátovi pridelený, sa ukazuje skutočný význam projektu. Aby handikepovaní ľudia získali psa, ktorý im bude pomáhať byť menej závislými na pomoci svojho okolia, musia i oni preukázať schopnosť postarať sa o zviera.

Detský hlas deväťročnej Punam Tamangovej nás prenáša do nepálskeho mesta Bhaktapuru. Začína priamočiary popis ťažkého života malého dievčaťa a neradostných sociálnych podmienok jej okolia. Keď mala Punam päť rokov, zomrela jej matka. Dievča zostalo s otcom, práve narodenou sestrou Rabinou a dvojročným bratom Krišnom. Otec teraz pracuje od úsvitu do neskorého večera v továrni na ryžu, a tak sa z Punam stáva cez deň hlava rodiny, opatrovateľka i gazdiná. Všetci súrodenci chodia do anglickej školy, na miestne pomery pomerne lacnej. Film nás zavedie tiež do sveta Punaminých kamarátov, ktorí namiesto chodenia do školy musia pracovať v kameňolome alebo v továrni na výrobu tehál, aby mali ich rodiny na živobytie. Popri zachytení ťažkej práce kamera nazerá do chudobnej základnej školy, ktorá je pre Punam symbolom nádeje.

Dokumentaristka Sarah Vanaghtová strávila veľkonočné prázdniny v dedine na hraniciach Rwandy a Demokratickej republiky Kongo. Pred desiatimi rokmi bola táto oblasť miestom genocídy. Dnes sa táto udalosť pomaly stáva minulosťou a režisérka sleduje prvú generáciu „nových detí“, ktoré budú vyrastať bez reálnych vlastných spomienok na vtedajšie udalosti. Učitelia čakajú na nové materiály, podľa ktorých budú učiť, história sa prepisuje, ale stopy prežitého násilia sú vidieť na každom kroku. Ľudia obvinení z vraždenia sa smú pohybovať len v ružovom oblečení, priepasť medzi chudobnými Afričanmi stojacimi na opačných stranách konfliktu narastá. V tejto zemepisnej oblasti existujú detské osady obývané iba sirotami vojnového konfliktu, ktoré boli nútené pochovať svojich rodičov. Starší vládnu mladším. Deti sú jedinými pamätníkmi tragických udalostí. Drsný svet je pôsobivo stvárnený sledovaním detských hier, ktoré majú pôvod v ich každodennom stretávaní sa s krutosťou; sú jednoduché a plné smiechu, ale ich témou je zatýkanie utečencov, streľba na nepriateľov či pochovávanie mŕtvych.