Eva Krížková

„Milí diváci, ak sa ozve siréna, presuňte sa ihneď do krytu.“ Ako prebieha filmový festival v Kyjive počas vojny

Reportáž našej riaditeľky Evy Križkovej z 20. ročníka Docudays UA v Kyjive.

Začiatkom apríla mi v mailovej schránke pristála pozvánka do poroty medzinárodnej súťažnej sekcie festivalu Docudays, ktorý sa tento rok konal v Kyjive počas prvého júnového týždňa.

Hoci nešlo o blesk z jasného neba (kurátorky tohto festivalu pripravili vlani pre náš Jeden svet partnerskú sekciu nových ukrajinských dokumentárnych filmov), predsa ma to zaskočilo. Ako sa môže konať festival v krajine, kde zúri vojna? A aj keď ma organizátorky presviedčajú, že účasť na podujatí pre mňa nebude nebezpečná, je vôbec etické trepať sa z pohodlia Európskej únie dobrovoľne do vojnovej zóny len preto, aby som podporila nejaké kultúrne podujatie?

Usúdila som, že skôr áno, a 3. júna som vo Viedni nastúpila na 25-hodinovú cestu vlakom do Kyjiva.

Anna a Ľudmila

Už samotná cesta stojí za zmienku. O spacie kupé z Viedne cez Budapešť do Kyjiva som sa delila s dvomi Ukrajinkami. Anne sa podarilo umiestniť deti na viedenské školy, ale sama dochádza za prácou do Kyjiva, pretože ako projektová manažérka jednej z najväčších ukrajinských energetických spoločností nie je pripravená robiť upratovačku bohatým Rakúšanom. Ľudmila je stará mama, ale vo Viedni strávila mesiac na intenzívnom kurze nemčiny a je pripravená začať nový život v Nemecku. K Ukrajine ju stále viažu rodinné vzťahy, a tak pendluje.

Ani jedna nerozumie, čo v tom vlaku robím ja. Azda som sa pomýlila a nastúpila na opačný smer? Ukazujú mi fotky zbombardovaných domov a správy (v azbuke) o tom, ako Rusi každú noc útočia na Kyjiv. Začínam spoznávať nový rozmer jazykovej bariéry. Po anglicky vo vlaku nehovorí skoro nikto, slovenčina je podozrivá. Sprievodkyňa si pravdepodobne myslí, že som ruská špiónka. Festival Docudays nikto nepozná.

Anna sa nado mnou zmiluje. Vybaví mi kávu a vymeníme si čísla. Keby som čokoľvek počas pobytu na Ukrajine potrebovala, mám sa jej ozvať.

Vlada

V Kyjive zdanlivo prebieha normálny rušný život. Ľudia sa ponáhľajú do práce a z práce alebo sedia v početných bistrách či kaviarňach na bulvároch pod bujnými korunami júnových agátov. Keď sa však ozve v uliciach a mobilných aplikáciách siréna, nastupuje povinnosť presunúť sa až do ukončenia poplachu do krytu. Ako najväčší a najbezpečnejší kryt v meste slúžia stanice metra (Stanica Arsenaľna je najhlbšie položenou stanicou v Európe).

Môj prvý deň sa začal komentovanou prehliadkou mesta, ktorá sa končila v kine Žovteň – centre a zázemí festivalu Docudays. Z hotela na Sofijskej ulici nás krížom cez historické centrum previedla pani Vladyslava Osmak. Nebola to len taká štandardná prehliadka alebo sa štandardná prehliadka na pozadí aktuálneho vojnového konfliktu javila akosi nasýtenejšia významami a súvislosťami. Medzi Chrámom sv. Sofie a Chrámom sv. Michala sme si obzreli vraky ruských tankov, ktoré vtrhli na Ukrajinu na začiatku invázie. Mali sme aj možnosť nahliadnuť do histórie ukrajinskej kultúry cez jej monumentálne odtlačky v súčasných uliciach, do jej rezistencie voči stáročia trvajúcemu ruskému útlaku a snahe vymazať ju.

Cítiť, že aktuálna situácia vyzýva na prehodnocovanie významu historických osobností, na „hľadanie obrazu budúcnosti“, ktoré sa stalo hlavnou témou a zároveň mottom jubilejného ročníka Docudays.

Významné sochy sa odkrývajú či zakrývajú (nebúrajú). Vďaka dôvere vo vzdušnú obranu mesta zhadzujú monumenty postupne aj svoje ochranné obaly. Dominanta Sofijského námestia, socha kozáckeho hajtmana Bohdana Chmeľnyckého, jednej z ústredných a zároveň najkontroverznejších postáv ukrajinskej národnej identity, je zatiaľ zabalená.

Do spodnej časti mesta, kde sa nachádza aj centrum festivalu, schádzame takzvaným kyjivským Montmartrom, malebnou uličkou Andrijivskyj spusk. Pristavujeme sa pri Bulgakovovom múzeu. Busta nad vchodom je sprejom nastriekaná načerveno. Vlada nám vysvetľuje, že napriek tomu, že tento spisovateľ bol pôvodom Ukrajinec a prežil časť života v Kyjive, je radikálnejšou nacionalistickou časťou obyvateľstva aktuálne zavrhovaný za svoj lojálny vzťah k imperiálnemu Rusku. Naša sprievodkyňa Vlada však nie je zástankyňou vandalizmu. Tvrdí, že pri prehodnocovaní kultúrnych dejín treba zachovať obozretnosť a zmysel pre kontext.

Na rôznych miestach akoby náhodou pomedzi rušný život zavadíme o improvizované zákopy z vriec naplnených pieskom. Na nárožiach a pred chrámami stoja skupinky ozbrojených vojakov. Občas nás minie nejaká jednotka. Vlada nás poprosí, aby sme vojakov z bezpečnostných dôvodov nefotili.

Než dorazíme do kina, obzrieme si ešte Národnú kyjivskú univerzitu, kde Vlada pôsobí ako riaditeľka Centra kultúry a umenia, a budovu filharmónie. Dostaneme krátky exkurz k zoznamu európskych osobností, ktoré tieto inštitúcie navštívili. Moje slovenské sebavedomie a národnú identitu vyťahujú zo suterénu až Vladine precítené prejavy vďaky medzinárodnému spoločenstvu za pomoc a podporu Ukrajine a áno, menovite aj Slovensku a mne. O to viac ich zasiahla správa, ktorá sa práve v dňoch môjho pobytu šírila na Ukrajine rýchlosťou blesku – že šesťdesiat percent Slovákov by si želalo, aby vojnu vyhralo Rusko.

To už prichádzame pred Kino Žovteň, okolo ktorého to vrie festivalovým životom. Ľudia popíjajú kávu, diskutujú a pózujú pred bleskami fotoaparátov.

Elwira a Bohdan

Filmyv sekcii Docu/World som pozerala a hodnotila spoločne s v Nemecku žijúcou poľskou režisérkou Elwirou Niewierou a ukrajinským festivalovým dramaturgom Bohdanom Žukom. Slovenskí diváci si možno spomenú na Elwirin film, ktorý mohli v roku 2016 vidieť vďaka projektu alternatívnej distribúcie KineDok. Aktuálne cestuje po svete so svojím novým filmom Hamlet Syndrome, ktorý zachytáva spracovávanie vojnovej traumy na Ukrajine prostredníctvom divadelného predstavenia. Aj vďaka filmu sa jej darí zbierať finančnú a humanitárnu pomoc pre vojnové jednotky svojich protagonistov a sama osobne zabezpečuje jej koordináciu a distribúciu.

O príbehu, ktorý zažíva so svojím filmom, mi hovorí: „24. februára mi Kaťa poslala dlhý zoznam po tom, čo bola jej základňa zbombardovaná a ona zostala v lese spolu so 60 vojakmi v teniskách a s ruksakom. Medzi priateľmi som zozbierala peniaze na prvý transport a o osem dní Kaťa a jej jednotka dostali nepriestrelné vesty, helmy, GPS, ďalekohľady, ruksaky, stany, lieky, zbrane a podobne. Nevedela som, kde zoženiem ďalšie peniaze, lebo jedna nepriestrelná vesta stojí tisíc eur. Začala som poskytovať rozhovory v kluboch pre bohaté Nemky o tom, čo sa deje na bojisku, keďže som mala správy z prvej ruky. Jedného dňa mi z Bavorska zavolala žena, že ona a jej rodina ma budú finančne podporovať, pretože už nemôžu vystáť klamstvá a výhovorky nemeckej vlády. Počas nasledujúcich niekoľko mesiacov sme na front poslali transporty s dronmi, džípy, vysielačky, satelitné telefóny, obväzy a škrtidlá. V apríli sme spolu evakuovali ukrajinský sirotinec do jej vily pri jazere.“

Tým, že bola pri protagonistoch filmu počas celého roka, dozvedela sa bezprostredne aj o popravách, mučení, masových vraždách a únosoch. Je pre ňu nesmierne ťažké emocionálne uniesť tieto hrôzy, ale svoj film zároveň berie ako nástroj, pomocou ktorého bojuje. „Ukázalo sa, že umenie má väčšiu silu než len čisto kreatívnu a môže zasiahnuť do sféry humanizmu, empatie a pochopenia. Vďaka aktivitám na festivaloch a charitatívnej práci môžem podporiť mojich protagonistov a skutočne im pomáhať.“

Môj ďalší kolega z poroty Bohdan Žuk vyberá filmy pre ukrajinský Medzinárodný filmový festival Molodisť, ktorý je jedným z najvýznamnejších filmových podujatí vo východnej a strednej Európe s vyše 50-ročnou tradíciou. Zároveň je zakladateľom a riaditeľom nového festivalu queer filmov Sunny Bunny. Náš trojčlenný porotcovský tím si pozrel v Kyjive desať silných autorských dokumentov z celého sveta, z ktorých mal vybrať a oceniť víťaza. Približne polovicu titulov som poznala už z aktuálneho predvýberu nášho Jedného sveta, a tak je vysoko pravdepodobné, že na jeseň ich uvidia aj diváci na Slovensku. V súťažnej sekcii Docu/World sa stretli filmy Seeds of Hunger: Ukraine 1933 (Francúzsko), Three women (Nemecko), Gorgona (Taliansko, USA), Seven Winters in Tehran (Nemecko, Francúzsko), The Pawnshop (Poľsko), The Etilaat Roz (Afganistan), A Bunch of Amateurs (Veľká Británia), Twice Colonized (Dánsko, Grónsko, Kanada), A Silent Story (Dánsko, Švédsko) a We Will Not Fade Away (Ukrajina, Francúzsko, Poľsko, USA).

Filmy mali diametrálne odlišné témy aj formálne prístupy. Rozhodovanie nebolo ľahké.

Andrij, Lisa, Ruslan, Lera a Illia

Nakoniec sme sa rozhodli, že budeme spolu s organizátormi hľadať najpresvedčivejší obraz budúcnosti. Hlavnú cenu sme preto udelili filmu, dávajúcemu priestor tým, ktorých by mohol svet považovať za vopred stratené prípady histórie a geopolitických okolností. We will not fade away od ukrajinskej režisérky Alisy Kovalenko vytvára uveriteľnú víziu budúcnosti pre ďalšie generácie a ukazuje mladých hrdinov (Andrija, Lisu, Ruslana, Leru a Illiu), ktorí sa rozhodli dobiť svet kreativitou, zvedavosťou a vzájomnou podporou.

Špeciálne uznanie sme udelili filmu Eltillaat Roz za veľmi presný a univerzálny odkaz, že neexistuje demokratická budúcnosť bez slobody tlače. Film sleduje posledný mesiac existencie kábulskej redakcie Erilaat Roz po prevzatí moci Talibanom.

Druhé špeciálne uznanie udelila naša porota samotnému organizačnému tímu festivalu Docudays za odvahu a silu organizovať medzinárodné kultúrne podujatie v ťažkej vojnovej situácii.

Okrem súťažnej sekcie Docu/World odovzdali svoje ceny aj porotcovia v ďalších súťažných sekciách Docu/Ukraine a Rights Now! Award a svoje ceny odovzdala aj študentská porota. Zoznam všetkých ocenených je uverejnený na stránke festivalu Docudays UA .

Miláčikom festivalu sa zaslúžene stal film 20 Days In Mariupol. Teto filmový debut režiséra Mstyslava Černova zachytávajúci prácu skupiny ukrajinských žurnalistov, ktorí ako jediní z celého sveta zostali zaznamenávať vojnovú katastrofu v Mariupole až do konca, si z Docudays odniesol hlavnú cenu súťaže Docu/Ukraine, ako aj cenu divákov.

Krystyna

Pod dojmami zo silných tém filmov, ako aj samotného zážitku filmovéhofestivalu prekvitajúceho uprostred vojny by bežnému divákovi mohol uniknúť nenápadný fakt, že takmer všetky filmy majú namiesto bežných tituliek takzvané otvorené titulky, vďaka ktorým sa diváci a diváčky s poruchami sluchu dozvedia, čo sa deje vo filme po zvukovej stránke mimo oblasť dialógov (hudba, spev vtákov, výbuchy). Mne to však neušlo, keďže na Jednom svete sa takisto už niekoľko rokov venujeme sprístupňovaniu projekcií pre divákov a diváčky s poruchami sluchu a zraku. „Takže oni nielenže dokázali zorganizovať počas vojny festival, oni ho ešte aj sprístupnili znevýhodneným skupinám?!“ vravím si a hneď aj pátram po osobe, ktorá je za to na Docudays zodpovedná.

Krystyna Biliakovska ma čakala v kaviarni Buck Coffee Roasters neďaleko Kina Žovteň. Najskôr mi vysvetlila, ako kaviarenská kultúra leží v srdci kyjivskej aj ľvivskej kultúry, a kúpila mi balíček kenskej kávy upraženej v Kyjive. Následne sa mi ako prvá počas môjho pobytu zverila, že sa necíti dobre, pretože život okolo nej zdanlivo prebieha normálne, ale dnes sa jej nedarí vytesniť, že v skutočnosti žije uprostred vojny. Cíti sa akov artovom filme. Všetko vonku je krásne, štýlové, akurát, že z minúty na minútu sa to môže zmeniť na tragédiu alebo horor.

Krystyna pracuje pre Docudays ako „manažérka udržateľnosti“, čo znamená, že sa stará o environmentálnu stránku festivalu aj o jeho prístupnosť pre znevýhodnené skupiny. Už sedem rokov tu filmy sprístupňujú s otvorenými titulkami aj s audiokomentármi pre divákov a diváčky s poruchami zraku. Krystyna je presvedčená, že obzvlášť po vojne, z ktorej sa vrátia mnohí ľudia zdravotne poškodení, bude tento prístup nevyhnutný. Téme prístupnosti sa na festivale venovali aj v diskusii s názvom Prečo je nemožné plánovať rekonštrukciu Ukrajiny bez ľudí so znevýhodneniami.

Na Docudays sa stretávajú v oblasti prístupnosti s rovnakými problémami ako my na Slovensku – nedostatok systémových riešení, nedostatočná informovanosť verejnosti, ako aj neexistujúce návyky u cieľových skupín. Dohodli sme sa, že Krystyna na jeseň príde do Bratislavy na Jeden svet a riešenia budeme hľadať spoločne.

Olena

Ako zahraniční hostia festivalu sme mali možnosť navštíviť aj najväčší ukrajinský filmový archív – Národné centrum Olexandra Dovženka. Takzvané Dovženkovo centrum je pre Ukrajincov v mnohom unikátne. Založené bolo v roku 1994 na základoch továrne na výrobu filmového materiálu. V súčasnosti je jednou z najdynamickejších kultúrnych inštitúcií na Ukrajine, ktorej zámerom je posilniť reprezentáciu ukrajinského filmového priemyslu na medzinárodnej úrovni. Centrum sa aktívne venuje rekonštrukcii a rehabilitácii filmového dedičstva spod dlhoročnej sovietskej a neskôr ruskej okupácie.

Súčasná riaditeľka inštitúcie Olena Hončaruk nás previedla archívom, múzeom, nefilmovými zbierkami aj unikátnym centrom pre reštaurovanie filmového materiálu. Archív obsahuje rozsiahlu zbierku sedemtisíc filmov vrátane hraných a dokumentárnych filmov a ukrajinských a zahraničných animovaných filmov. Najstaršia filmová kópia v zbierke je z roku 1920.

Filmové múzeum momentálne nie je otvorené pre verejnosť a všetky zbierky sú v stave pohotovosti pre prípad evakuácie. Počas vojny sa stali viaceré archívne objekty predmetom štátneho tajomstva, a preto sme si ich nemohli ani vyfotografovať. V oddelení nefilmových zbierok sme si však mohli prezrieť napríklad kameru z filmov Dzigu Vertova aj kameru, s ktorou pracoval vo svojich filmoch Charlie Chaplin, ale zároveň aj úlomky z ruskej rakety, ktorá zasiahla budovu vedľa archívu. Olena úlomky vlastnoručne pozbierala do škatule a uložila ich do zbierky múzea.

Bohužiaľ, ukrajinský filmový priemysel napriek aktívnosti a nezlomnosti samotných filmárov a medzinárodnému ohlasu aktuálne trpí neschopnosťou a roztrieštenosťou finančnej podpory v oblasti kultúry. Pre Olenu je to veľká téma a spolu s ostatnými filmármi, ktorých som na Docudays stretla, konštatuje, že je nevyhnutné paralelne s vojnou prebiehajúcou v zákopoch pokračovať aj v interných bojoch v oblasti kultúry. Čakanie na koniec vojny by sa mohlo stať pre ukrajinskú kinematografiu osudným.

Alex

Novinár a riaditeľ ukrajinského festivalu Mykolaichuk OPEN Alex Malyšenko na Docudays redakčne pripravil a moderoval diskusiu s názvom Filmové festivaly: Príležitosť na stretnutia s priateľmi alebo hýbatelia spoločenských zmien? Mala som tú česť zúčastniť sa jej ako zástupkyňa slovenského festivalu Jeden svet. Na Alexove otázky som odpovedala spoločne s Bohdanom Žukom (Molodisť, Sunny Bunny), Markom Grba Singhom (BELDOCS, Srbsko) a Myrociou Watamaniuk (Hot Docs, Kanada).

Hlavnými témami diskusie boli etický fundraising, nezávislosť hodnôt festivalu od jeho financovania, ale aj oprávnenosť vylúčenia ruskej filmovej produkcie z medzinárodnej festivalovej distribúcie či dosah, ktorý majú alebo by mali mať festivaly na kultúrny život a rozvoj spoločnosti.

Zhodli sme sa na veľkej zodpovednosti, ktorú majú naše festivaly vo vzťahu k formovaniu živých spoločenských diskusií. A takisto, že v prípade uvádzania ruských filmov na medzinárodných festivaloch treba byť mimoriadne obozretný v tom, kto za nimi v skutočnosti stojí a aký odkaz chceme svetu, ktorý je aktuálne vo vojne, uvedením tohto titulu odovzdať. Sála bola aj počas diskusného programu plná a odchádzali sme s otázkou, na ktorú si každý musí odpovedať podľa vlastného svedomia a vkusu – ak máme v programe obmedzený počet miest pre unikátny výber filmov, je nevyhnutné poskytnúť tento vzácny priestor produkcii, ktorá reprezentuje (aj keď len implicitne) kultúru agresora?

A tí ostatní…

Podľa organizátorov 20. ročníka Docudays UA mali u divákov najväčší úspech filmy, ktoré boli z rôznych častí sveta, ale z nejakého dôvodu sa tematicky približovali ukrajinskej realite. Pred každou projekciou sme boli všetci upozornení, že ak sa začne bombardovanie a zaznie siréna, musíme sa okamžite presunúť do krytu pod kinom alebo do najbližšej stanice metra. To sa aj opakovane stalo, ale diváci sa vždy do sály vrátili a mala som pocit, že ich bolo na projekciách každý deň viac. Keďže počas festivalu došlo k zbombardovaniu Kachovskej priehrady, súčasťou úvodov pred filmami sa stala aj zbierka na podporu a obnovu komunít v tejto oblasti.

Ja som sa po ďalšej 25-hodinovej ceste vrátila vlakom naspäť do Bratislavy a so sebou si nesiem okrem iného poznanie, že krajina, ktorú stojí za to brániť, má aj kultúru, ktorá je jej neoddeliteľnou súčasťou za každých okolností.