Anna Jackova

Ako znie neviditeľný film? Spoznajte ľudí, vďaka ktorým ožívajú obrazy v slovách

Predstavte si, že sledujete silný dokumentárny film, no máte zavreté oči. Počujete autentické výpovede, ruch ulice, zvuky prírody. Ale čo sa deje v tých dlhých sekundách ticha? Akú emóciu prezrádza tvár človeka, ktorý práve hovorí o strate domova? Ako presne vyzerá zdevastovaná krajina, ktorú zachytila kamera? Alebo čo odhaľuje len nenápadné gesto rukou či pohľad do prázdna? Pre zrakovo znevýhodnených divákov by bez audiokomentára zostal filmový zážitok neúplný. Za každým sprístupneným dielom na festivale Jeden svet sa skrývajú dlhé hodiny poctivej prípravy, analýzy obrazu a doslova boj o každú sekundu. Spoznajte tvorcov, vďaka ktorým sa svet filmu otvára skutočne všetkým.

Audio description (AD), audio popis alebo jednoducho audiokomentár, je služba, ktorá prekladá vizuálne podnety do hovoreného slova. Hlas rozprávača sa ozýva presne v tých pasážach, kde originálne dielo „mlčí“. Aj keď to znie jednoducho, opak je pravdou. Napríklad spoločnosť Teledata, s. r. o., ktorá zastrešuje tvorbu pre televízie, kiná i festivaly na Slovensku a aj v Česku, denne vyprodukuje v priemere 3,5 hodiny takéhoto komentára. Táto tvorba pokrýva všetko od denných seriálov až po náročné dokumenty.

Čo všetko vlastne musí v takomto komentári zaznieť? Základné otázky sú jasné: Kde? Kto alebo čo? A ako sa to deje? Lenže odpovedať na ne na ploche niekoľkých sekúnd je skutočné umenie.

Vytvoriť kvalitný audiokomentár k filmu nie je len o dobrom hlase. Je to extrémne náročná disciplína, v ktorej platia prísne matematické i jazykové pravidlá. Najväčšími nepriateľmi pri príprave AD sú nekompromisný priestor a čas. Často totiž nastáva paradoxná situácia: tam, kde potrebujete dej na obraze opisovať najviac, ten priestor jednoducho nemáte, a tam, kde sa tichý priestor konečne objaví, býva už na vysvetľovanie neskoro.

Tvorcovia musia neraz obetovať vizuálny dojem na úkor pochopenia deja. Kameraman môže myšlienku vyjadriť netradičným uhlom záberu či bizarným detailom. Sprostredkovať to nevidiacemu divákovi je však v priebehu dvoch sekúnd – kým postava opäť prehovorí – obrovská výzva.

„Pri dokumentárnych filmoch je najväčšou výzvou pri tvorbe audiokomentára čo najjednoduchšie a najtrefnejšie na malom priestore popísať viacvýznamovosť obrazov,“ vysvetľuje Jozef Skybjak a upozorňuje na to, aké zložité je udržať dejovú líniu bez toho, aby komentár pôsobil rušivo.

O to viac sa táto práca mení na alchýmiu slova. „Je to neustála hra so slovíčkami,“ potvrdzuje tvorkyňa AD Eva Murcková. „Snažíme sa, aby bol scenár čo najúdernejší. Musíme presne popísať nielen to, čo sa deje, ale čo najvernejšie sprostredkovať aj emóciu, ktorú z obrazu cítiť. A to je obrovská výzva, pretože každý človek prežíva situácie inak.“

Jej kolegyňa Alena Parová dopĺňa základné pravidlo ich každodennej snahy: „Musíme v čo najkratších úsekoch povedať čo najviac. A naopak, v dlhých tichých pasážach, kde sa toho na obraze deje len veľmi málo, musíme dokázať sprostredkovať relevantné informácie, aby sme diváka udržali v deji.“

Dokumentárne filmy: Prekážkový beh s cudzími jazykmi

Kým bežná televízna tvorba s dabingom je často prácou pre jedného človeka, dokumentárne filmy z festivalu Jeden svet sú „iná liga“. Zahraničné tituly, ktoré na festivale dominujú, sa totiž premietajú v pôvodnom znení so slovenskými titulkami.

Do tohto procesu tak vstupuje celý rad profesionálov. „Zloženie tímu závisí od konkrétneho diela. Sú to tvorcovia audiokomentárov, pracovníci píšuci titulky, prekladatelia, ale aj ľudia starajúci sa o technické zázemie,“ pripomína Alena Parová dôležitosť zosúladenia celej výroby.

Pre tvorcov to znamená skĺbiť pôvodný zvuk filmu, čítanie titulkov a samotný opis obrazu do jedného harmonického celku. „Na tvorbe takého audiopopisu sa podieľa viac ľudí. Jeden napíše scenár a načíta audiokomentár, pričom jeho kolega číta v presných intervaloch titulky. Po mixáži a precíznej zvukovej úprave si následne necháme našu prácu okomentovať,“ vysvetľuje proces Jozef Skybjak.

A ako dlho takýto proces trvá? „Závisí to od toho, aký dlhý je film a koľko dialógov obsahuje. Najdlhšie trvá samotné napísanie audiokomentára, samotné nahrávanie v štúdiu zvyčajne už nezaberie veľa času,“ dopĺňa Klaudia Suchomel Guzová.

Ostrieľaný tvorca Alexander Gerič, ktorý má od roku 2014 na konte už vyše tri a pol tisíca diel, upozorňuje na ďalšie úskalia dokumentaristického žánru: „Žiaľ, často je to obrovský časový stres. V dokumentoch máte na ploche 30 minút množstvo účinkujúcich. Na obraze sa objaví ich meno a podrobný popis funkcie. Hrozí tu zasahovanie nášho audiokomentára do už existujúceho rozprávania aktérov.“ Keď vizuálna informácia neobsahuje text, tvorcovia si detaily musia dohľadávať v rôznych zdrojoch na internete. „Dôležitým prvkom je preto aj rečová a hlasová kultúra tvorcu a schopnosť na extrémne malej ploche vložiť kľúčové informácie. To si vyžaduje neustály tréning a veľkú mieru empatie,“ dodáva Alexander Gerič.

Od kultúry v Afganistane po pohľad na vlastný život

Byť audiokomentátorom znamená vidieť v obraze detaily, ktoré bežný divák vníma len podvedome. Pre tvorcov je však táto náročná profesia aj obrovskou školou života a priestorom pre sebarozvoj. „Baví ma prakticky celý proces – od zadania, analýzy daného diela, získavania doplnkových informácií, cez tvorivú prácu pri vzniku scenára až po nahrávanie a priebežnú kontrolu,“ hovorí Alexander Gerič.

Súhlasí aj Klaudia Suchomel Guzová, ktorá na projektoch pre Jeden svet oceňuje ich presah. „Na tomto festivale ma najviac baví, že prináša filmy o dôležitých témach, sú zaujímavo spracované a

nekomerčné. Ak ide o dokumenty z Afganistanu, Palestíny či Brazílie, je pre mňa obrovskou výzvou opísať fakticky správne a presne, čo majú osoby oblečené, ako vyznávajú svoju vieru, alebo aké kultúrne pamiatky a pohoria sa tam nachádzajú. Baví ma spoznávať cudzí život a prichádzať do styku napríklad aj s arabčinou či nórštinou.“

Tomu predchádza mimoriadne poctivá príprava, čo potvrdzuje aj Eva Murcková: „Tvorca si musí naštudovať reálie, do ktorých je film vsadený, pochopiť, čo asi hlavné postavy prežívajú, prípadne, čo ich viedlo k danému správaniu. Samotná práca na jednom filme tak trvá aj niekoľko mesiacov.“ Zároveň priznáva, že práca na dokumentoch mení aj jej vlastné vnímanie sveta: „Dostanem sa k filmom, ktoré doslova obohacujú môj pohľad na realitu. Zisťujem pri nich, že v priestore nášho relatívne bezpečného Slovenska často riešime len malicherné problémy, kým ľudia v iných častiach sveta musia každý deň doslova bojovať o život.“

A čo na svojej práci najviac oceňuje Jozef Skybjak? „Pri každom ďalšom novom filmovom titule ma baví, prekvapuje a motivuje tá rôznorodosť a jedinečnosť umeleckého stvárnenia filmovými tvorcami.“

Bez spätnej väzby by to nedávalo zmysel

Ani tá najprecíznejšia práca v štúdiu by však nefungovala bez tých, pre ktorých je určená. Hlasy komunity nevidiacich a slabozrakých sú pre tvorcov kľúčovým kompasom a najhlavnejším meradlom kvality.

„Aj zrakovo znevýhodnení ľudia môžu vnímať niektoré scény inak, preto je niekedy na mieste robiť si rešerš z viacerých zdrojov. Oslovujeme takýchto ľudí, stretávame sa s nimi osobne alebo si vymieňame e-maily,“ približuje Eva Murcková.

„Keď je film hotový, najskôr ho dostane nevidiaci spolupracovník, ktorý spíše poznámky o tom, čo bolo nezrozumiteľné, ale aj to, čo sa mu páčilo. Vďaka tejto spolupráci som oveľa viac pochopila, ako vnímajú svet a čo je pre nich skutočne dôležité,“ pochvaľuje si Klaudia Suchomel Guzová. Jej slová potvrdzuje aj Jozef Skybjak, podľa ktorého je táto dlhodobá a intenzívna spolupráca na pracovných seminároch obojstranne výhodná a neustále posúva kvalitu ich výstupov vpred.

Alexander Gerič zdôrazňuje, že práve kontakt s komunitou obohacuje aj samotných tvorcov: „Motivačné je pre nás pochopenie verbalizácie vnemov zrakovo postihnutých, dopĺňanie a obohacovanie našej vlastnej špecifickej slovnej zásoby. Všetky tieto prvky si vyžadujú neustále skvalitňovanie, čo obohacuje aj celkovú kultivovanosť jazyka, reči a najmä empatie voči ľuďom s akýmkoľvek znevýhodnením.“

Inklúzia nesmie byť len prázdne slovo

Motivácia všetkých členov tímu sa zbieha v jednom jedinom bode – vo vytváraní priestoru, kde umenie a dôležité spoločenské témy nepoznajú bariéry. „Motivuje nás rovnaký záujem. Tak ako sa festival Jeden svet snaží prinášať kvalitu pre všetkých bez rozdielu, rovnako naša spoločnosť sa snaží

svojou činnosťou prispieť k tomu, aby boli audiovizuálne diela čo najviac sprístupnené ľuďom so zdravotným znevýhodnením,“ vysvetľuje Alena Parová. A dodáva, že najväčším zadosťučinením tejto práce je jej zmysluplnosť. Aj napriek vyťaženým kapacitám sa podľa nej vždy radi spoja s tými, ktorí majú podobné priority.

Trefným zhrnutím tohto úsilia sú slová tvorkyne AD Adriany Geričovej. Dôležitosť festivalových tém vníma veľmi jasne: „Najväčšou výzvou je sprístupniť nevidiacemu a slabozrakému divákovi aj menej tradičné diela ako tie, ktoré si môžu vypočuť v klasickej televízii. Práve dokumentárne filmy majú potenciál rozšíriť ich obzor. Zo spätnej väzby vieme, že aj takýto žáner ich zaujíma a pri návšteve festivalu si môžu filmový zážitok vychutnať naplno.“

Napriek tomuto obrovskému úsiliu vníma Alexander Gerič situáciu v spoločnosti pragmaticky: „Často sa hovorí o rôznych formách inklúzie, ale obávam sa, že ide len o to ‚hovorenie‘. V štandardnej verejnosti sa o týchto festivaloch ani o našej tvorbe v oblasti titulkov a audiokomentárov veľmi nevie. Zaslúžilo by si to omnoho lepšiu mediálnu informovanosť.“

Festival Jeden svet je však žiarivým príkladom toho, že bariéry sa dajú búrať aj v praxi. A na čo sa môžu diváci s audiokomentárom tešiť tento rok? „Uvidia napríklad príbeh utečencov z Afganistanu, ktorí sa pokúšajú dostať do Európy, to, ako pôvodní obyvatelia v Brazílii bojujú za svoju identitu, ale aj veľmi dôležité a aktuálne témy z Izraela a Palestíny,“ pozýva na záver Klaudia Suchomel Guzová.

Tam, kde obraz mlčí, nastupujú oni. Vďaka presným slovám Klaudie, Aleny, Ady, Jozefa, Evy a Alexandra dostávajú filmové scény svoj hlas a silné príbehy z plátna si tak môže plnohodnotne užiť naozaj každý divák.