Eva Krížková

Po rómsky by som sa dohovorila na celom svete

S filmárkou Verou Lackovou sa rozpráva riaditeľka festivalu Jeden svet Eva Križková

Príbeh svojho pradeda Jána Lacka počúvala Vera Lacková v podobe rozprávky od svojej starkej už v ranom detstve. Ako postupne rástla, začala si uvedomovať, čo sa za ním naozaj skrýva. A tak sa vydala do archívov, kde objavila fakty z histórie, o ktorých oficiálne učebnice dejepisu dodnes nerozprávajú, a natočila o nich svoj režijný debut. Ako som sa stala partizánkou rozpráva takmer zabudnutý príbeh jej pradeda Jána Lacka, ktorý sa aktívne zúčastnil na odboji počas druhej svetovej vojny. Kto nestihol tento film vidieť v premiére na festivale Jeden svet 2021 alebo v kinách, stále si ho môže pozrieť na Jednom svete v komunitách, alebo na online dokumentárnom portáli DAFilms.sk.

Tvoj ocenený film sa volá Ako som sa stala partizánkou a tvoj pradedo bol ozajstným partizánom v SNP. Partizánkou však nazývajú Rómovia často aj prvú rómsku dramatičku a aktivistku Elenu Lackovú, ktorej nedávno vyšla v slovenskom preklade kniha Narodila som sa pod šťastnou hviezdou a o ktorej si ty nedávno dokončila televízny film. Čo pre teba a čo pre Rómov znamená tento pojem?

Film Ako som sa stala partizánkou dostal svoj názov preto, že som sa rozhodla prebrať na seba rolu novodobej partizánky, aby sa nezabudlo na Rómov, ktorí bojovali v protifašistickom odboji. Ak by ich príbehy upadli do úplného zabudnutia, umreli by po druhý raz. Pravdupovediac, nikdy som si neuvedomila, že Elenu Lackovú tiež volali partizánka. Bude to asi preto, že ona je veľmi kľúčovou osobnosťou rómskej kultúry a veľkou inšpiráciou pre mnohých. Preto som sa aj ja rozhodla urobiť o nej svoj ďalší film. Keď som bola dieťa, doma sme mali jej knižku Narodila som sa pod šťastnou hviezdou a zvykli sme si z nej spoločne čítať. Mne sa veľmi páčilo, že sa volá tak ako ja. Aj keď nie sme nijako rodinne spriaznené, chcela som raz byť ako ona. Raz som sa s ňou dokonca aj stretla v Handlovej, keď robila po Slovensku koncerty, na ktorých vystupovali rómske deti a kam zavolali vystupovať aj mňa. Vtedy sa ma opýtala, čím chcem byť, až budem veľká, a ja som povedala, že spisovateľkou, lebo som chcela byť ako ona. Myslím si, že si zaslúži, aby sa o nej dozvedelo viac ľudí z majority a tiež aby sa o nej budovalo väčšie povedomie medzi Rómami. Elena Lacková bojovala za práva Rómov na mnohých úrovniach, nie len na tej kultúrnej, kde presadzovala témy, ktoré rezonujú v rómskej komunite, ale veľmi jej záležalo napríklad aj na vzdelaní. Bola priekopníčkou a vynikala tým, že sa nikdy nebála. Niektorí ju možno volali „partizánka“ preto, že v povojnových rokoch sa tento pojem spájal práve s nebojácnosťou. Ale skôr mám v povedomí, že ju Rómovia volali „naša Ilonka“.

Tento príbeh som poznala od svojej starkej, ktorá mi ho rozprávala už v útlom detstve a od začiatku v sebe mal rozprávkový motív. Ako som postupne rástla, tak som si začala uvedomovať, čo sa za ním naozaj skrýva. Predstavovala som si, čo je to byť partizánom a ako bojovali v lese. Keď som dospela a začala som si viac študovať o druhej svetovej vojne, zaujal ma príbeh našej rodiny a môjho pradeda partizána. A moja starká si veľmi priala, aby som jedného dňa nejako tvorivo spracovala jeho príbeh, aby sa nezabudlo na pradeda a vôbec na to, že aj Rómovia boli v odboji a že neboli len obeťami. A čo sa týka tej formy, v minulosti – a niekde vlastne aj doteraz – si Rómovia podávajú veci, ktoré zažili, formou rozprávky.

Byť partizánkou v súčasnosti predpokladá, že aj „temný rytier“, ako nazývaš fašistické sily vo svojom filme, stále žije. Ako to?

Odkaz temného kráľa žije dodnes jednak v politike, ale aj v názoroch mnohých obyčajných ľudí, ktorých aj ja osobne poznám. Mrzí ma, že sú to často milí ľudia, ktorí akosi podľahli týmto temným silám, prebrali fašistické názory a veria im. Rasizmus sa stal v našej spoločnosti akceptovaný a je akoby normálne vnímať rómsku komunitu ako nepriateľa.

Ľudia, ktorí majú nejaké vedomosti o holokauste, mu asi rozumejú, ale obávam sa, že mladí ľudia ani nie. Ja som to svojím spôsobom rozprávania chcela uľahčiť mladým ľuďom, aby to dokázali pochopiť.

Vera Lacková

Vo filme je situácia, kde si griluješ s niekoľkými priateľmi a ukáže sa, že majú otvorene rasistické názory. Ako je možné, že sa takí ľudia nachádzajú medzi tvojimi priateľmi, a ako sa stalo, že sa prikláňajú k týmto názorom?

Áno, to sú naozaj moji dlhoroční priatelia. Mnohí ľudia, s ktorými sa priatelím alebo som s nimi chodila do školy, majú rasistické názory a volili politickú stranu, ktorá je úplne otvorene neonacistická. Pre mňa bolo nesmierne ťažké obdobie po voľbách, keď sa táto strana dostala do parlamentu a zistila som, koľko mojich kamarátov ju volilo a koľkí to zdieľajú na rôznych sociálnych sieťach. Rozmýšľala som, ako sa mám k tomu postaviť. Istú dobu som sa uzavrela do seba a vyhýbala som sa ľuďom. Bol to jednoducho strašný pocit. Ale potom som si povedala, že uzatváranie sa nie je cesta a že sa radšej otvorím a budem s týmito ľuďmi diskutovať a ďalej sa s nimi normálne baviť, aby som ich dokázala presvedčiť, že to môže byť aj inak, ako je to prezentované v médiách, teda že Rómovia sú kriminálnici, ktorí žijú na okraji spoločnosti, že sú asociáli a podobne. Mne veľmi chýba obraz toho normálneho života, ktorým žije väčšina Rómov. Pretože iba malé percento Rómov žije v osadách a aj to, že sa do tých osád dostali, má svoju históriu a nie je to tak, že by oni v tých osadách chceli žiť. Je veľmi ťažké uniknúť z bludného kruhu, keď je niekto dlhodobo tak veľmi chudobný a úplne mu chýba vzdelanie. Ale chcela som povedať hlavne to, že väčšina Rómov žije normálne začlenených v spoločnosti, lenže týchto Rómov, ktorí normálne žijú a pracujú, v médiách nevidíme.

Vo filme je scéna, kde ti tvoja starká hovorí, že je pre ňu dôležité, aby sa ľudia dozvedeli, ako Ján Lacko trpel. Ty, naopak, vyzdvihuješ, že aktívne bojoval. Prečo je pre teba dôležité vyzdvihnúť obraz „Rómov bojovníkov“ nad obraz utrpenia Rómov?

Myslím si, že práve toto je veľký problém, že historici sa zamerali na diskurz Rómov ako obetí a postavili ich do tejto stereotypnej roly. Aj keď, samozrejme, ja nechcem utrpenie Rómov nijako zmenšovať. Ono bolo naozaj obrovské, keďže v druhej svetovej vojne boli Rómovia hneď druhou skupinou po Židoch, ktorá bola najviac vyvraždená. To je ďalšia vec, že keď sa hovorí o holokauste, takmer vždy sa hovorí iba o Židoch. Rómsky holokaust nebol ešte donedávna vôbec uznaný a až v poslednej dobe o ňom viac začali hovoriť aktivisti a niektoré organizácie. Na druhej strane sa úplne potlačil hlas tých Rómov, ktorí nesúhlasili s týmto utrpením a rozhodli sa odhodlane bojovať za hodnoty, ako sú sloboda, demokracia, resp. v tom čase mnohí ešte aj za komunizmus, keďže veľa z nich bolo aj na ruskej strane. Prekvapilo ma, ako sa úplne vynechávala etnicita a týchto Rómov automaticky do všetkých zoznamov zapisovali ako Slovákov. V tej dobe sa nezapisovali ani osobné príbehy ľudí v podobe oral history, to ešte nebolo v móde. Dokonca aj keď historik Jan Tesař písal knihu o partizánovi Josefovi Serinkovi, všetci sa mu vysmiali, že koho zaujímajú nejaké cigánske príbehy. Vydať sa mu ju podarilo po veľkých problémoch a namáhavej práci, na ktorú bol celkom sám, až v roku 2016 pod názvom Česká cikánská rapsodie vo vydavateľstve Triáda. Takže táto téma rómskeho odboja je takmer stratená, ale takisto je nespracovaná téma rómskeho holokaustu. Pravdepodobne sa nikdy nedozvieme, koľko ľudí presne zomrelo.

Máš pocit, že sa v tejto téme niečo udialo, odkedy tvoj film vstúpil do distribúcie? Podarilo sa mu niečo zmeniť?

Myslím si, že je pred nami ešte veľa práce na tom, aby sa táto téma naozaj dostala medzi ľudí. Teším sa, že aj vďaka festivalu Jeden svet, kde mal film premiéru, tak celkom dobre zarezonoval v médiách. Rovnako v Čechách, kde sa mi ho podarilo dostať aj do škôl. To by som ešte chcela dokázať aj na Slovensku, premietať ho na školách.

Ty sama si nemala ľahké detstvo. Ako sa dozvedáme z filmu, veľmi skoro si prišla o rodičov a vyrastala si u starých rodičov. Prvá z rodiny máš vysokú školu. Ako si sa dostala k filmu?

Bola to dlhá a spletitá cesta. Pôvodne som vôbec neplánovala stať sa filmárkou. Začala som so štúdiom na prírodovedeckej fakulte, ale vysvitlo, že to nie je nič pre mňa, a po dvoch rokoch som odišla. Aj keď to vnímam ako ťažké obdobie, bolo to to najlepšie, čo sa mi mohlo stať. Prihlásila som sa na masmediálnu komunikáciu a tam som zistila, že mám vzťah ku kamere a že rada fotím. Začala som sa tomu viac venovať a dostala som sa k jednému veľkému európskemu projektu, v rámci ktorého sa natáčali krátke dokumentárne filmy v rôznych krajinách. Filmy sa natáčali v Rumunsku, Bulharsku, Maďarsku, Poľsku a Česku a ja som zastupovala Česko, keďže som v tom čase študovala v Brne. Počas natáčania tohto krátkeho filmu o rómskom aktivistovi Jožkovi Mikerovi, s ktorým som kamarátka dodnes a ktorý viedol rómsku hip-hopovú kapelu, sme toho zažili hrozne veľa. Vtedy zavraždili jedného jeho známeho a bol to rasisticky motivovaný čin. Zažívali sme jeho pohreb, protirómske pochody, na ktorých sa zúčastňovali neonacisti, ale aj bežní ľudia. Začala som cítiť veľkú potrebu nejako zmeniť obraz Rómov v spoločnosti a rozhodla som sa, že budem točiť filmy o Rómoch. S pomocou nadácie Erste som založila produkčnú spoločnosť Media Voice, v ktorej som začala trénovať mladých ľudí zo sociálne znevýhodneného prostredia – učili sa tam základom narábania s kamerou, zvukom a strihom. Popritom som si začala budovať portfólio a získavať prvých klientov. Najskôr som robila rôzne promo videá a potom som sa už pustila do svojho celovečerného debutu Ako som sa stala partizánkou.

Ako sa cítiš vo filmárskom prostredí? Máš pocit, že je otvorené a podporujúce aj pre teba ako Rómku?

Jednoznačne. Veľa profesionálnych a skúsených filmárov mi na mojej ceste už pomohlo, či už išlo priamo o filmárske rady, alebo o pomoc s grantmi na fondy. Je to taký fajn pocit, že tam sú tí ľudia, ku ktorým sa vždy môžem obrátiť o radu. Čo aktuálne vnímam ako výzvu, je nájsť balans medzi robotou a rodinou, keďže mám dvojročnú dcérku. A to, že je u nás ťažké byť ženou a filmárkou.

Poznala si film Roberta Kirchho a Diera v hlave (2016)? Nakrútil ho Neróm. Čo sa ti na ňom páči a čo ti v ňom chýba?

Samozrejme, že som ho videla, a som veľmi rada, že existuje, pretože o rómskom holokauste nie sú takmer žiadne filmy. Mám však pocit, že pre obyčajných ľudí je dosť ťažký na pochopenie. Ľudia, ktorí majú nejaké vedomosti o holokauste, mu asi rozumejú, ale obávam sa, že mladí ľudia ani nie. Ja som to svojím spôsobom rozprávania chcela uľahčiť mladým ľuďom, aby to dokázali pochopiť. V žiadnom prípade by som nepovedala, že môj film je lepší ako Robov. Jeho je taký viac intelektuálsky.

Téma tábora Lety u Písku sa zjavila už v tomto filme v roku 2016. Doteraz sa nič nezmenilo?

Toto sa ma dotýka asi najviac. Ja sa celkovo radšej vyhýbam tým miestam, kde boli koncentračné tábory, lebo mi to nerobí dobre. Asi by som vôbec nezvládla ísť sa pozrieť do Osvienčimu a vždy, keď idem do Let u Písku, tak mi trvá aspoň tri dni, kým sa z toho ako-tak dostanem, lebo tam cítiť tú energiu a atmosféru a to, že sa tam niečo veľmi zlé dialo. Počas nedávneho archeologického výskumu tam boli nájdené telá malých bábätiek, ale aj mamičiek a dospelých ľudí. Dedinčania ešte stále veria, že to bol pracovný tábor a že tam nikomu nič zlé nerobili, iba tam Rómov učili pracovať. A oni by tam radšej ako pamätník chceli mať tú prasaciu farmu, ktorá je tam teraz. Rovnaký názor má aj starostka. Nechcú tam múzeum, ale preferujú príjem financií z prasiat, ktoré tam zabíjajú, rovnako ako predtým Rómov. Aktuálne už je ale prasacia farma niekoľko týždňov zbúraná a miesto sa dostalo pod správu Múzea rómskej kultúry, z čoho som veľmi šťastná.

V tvojich filmoch (aj v pripravovanom O Baripen – úcta)* ukazuješ korene generačnej chudoby Rómov. Vidíš nejaké svetlo na konci tohto tunela, cestu z bludného kruhu von?

Podľa mňa je jedinou cestou vzdelávanie.

Vzdelávanie Rómov alebo aj vzdelávanie majority?

Určite aj majority. Myslím si, že na školách by sa mali začať učiť dejiny, z ktorých Rómovia nie sú vynechávaní.

Čo by sa podľa teba mohla biela spoločnosť dnes učiť od Rómov?

Žiť tu a teraz. To je niečo, čo súčasná spoločnosť už zabudla robiť. A možno aj súdržnosť takej širšie chápanej rodiny. Ja som napríklad stále v kontakte aj so sesternicami mojej starkej a ich deťmi. A vnímam ich ako rodinu.

Ty hovoríš po rómsky?

Nie a ľutujem to. U nás doma sa nehovorilo po rómsky. Iba moja starká sa rozprávala so sestrami po rómsky, keď chceli mať taký kódovaný jazyk, aby sme my deti nerozumeli. Teraz je mi ľúto, že nepoznám náš jazyk, lebo by mi to veľakrát pomohlo, napríklad keď idem do komunít alebo aj do iných krajín, pretože rómčinou sa dá dohodnúť po celom svete.

Ako som sa stala partizánkou

Vera Lacková je filmárka, ktorá svojou tvorbou bojuje najmä proti stereotypnému vnímaniu a diskriminácii menšín. Medzi príbehy, ktoré sa vytrácajú z pamäti, patria aj osudy rómskych partizánov počas druhej svetovej vojny. Režisérka prostredníctvom filmu rozpráva príbehy o činoch svojho pradeda Jána Lacka a o ďalších troch rómskych partizánoch. Jej motiváciou je vyvrátiť stereotyp o Rómoch ako o obetiach vojny a poukázať na Rómov, ktorých skutky prekračujú rámec histórie menšinového etnika a zaslúžene tvoria súčasť európskych dejín.

Ako som sa stala partizánkou si môžete pozrieť v rámci nášho projektu Jeden svet v komunitách bezplatne po celý rok.

*Film O Baripen mal medzičasom premiéru. Dokonca si ho môžete pozrieť v rámci nášho projektu Jeden svet v komunitách bezplatne po celý rok.

Rozhovor bol originálne publikovaný v Tabloid 2022 prostredníctvom rozhovorov a fotoportrétov predstavuje laureátov 27. ročníka Ceny Nadácie Tatra banky za umenie. Jeho cieľom je priblížiť ich tvorbu, názory a postoje. Autormi jednotlivých profilov umelcov a dizajnérov sú novinári z mienkotvorných médií a renomovaní fotografi.

TABLOID je nadčasová kombinácia knihy a magazínu, kde ocenení Cenou Nadácie Tatra banky za umenie (CNTBU) otvárajú dvere do umeleckého zákulisia. Špičkoví slovenskí umelci tak prostredníctvom TABLOIDU dostávajú možnosť prezentovať diela ocenené Cenou Nadácie Tatra banky za umenie.