Anna Jackova

Presvitať, no nezmiznúť: Intímna výpoveď Anny Kováčovej o hľadaní opätovnej blízkosti vo vzťahu dvoch sestier 

Rozhovor pripravila Martina Kertészová

Rozhovor s Annou Kováčovou (na fotke) o tvorbe filmu na workshope My Street Films. Foto: Pavel Smejkal 

Anna Kováčová má 20 rokov a je študentkou fotografie na vysokej škole v Bratislave. Vo voľnom čase organizuje podujatia v rámci dobrovoľníckej skupiny YoungOffice v Žiline, natáča video denníky na YouTube a fotí všetko naokolo. Tento rok sa so svojím filmom Občas trochu presvitám stala víťazkou vzdelávacieho projektu My Street Films, ktorý každoročne organizuje Národné osvetové centrum. My Street Films pozostáva zo série workshopov, na ktorých mladí filmári rozvíjajú svoj autorský námet do podoby vlastného dokumentárneho filmu pod vedením profesionálnych lektorov. Hotové krátke filmy sú následne premietané na slávnostnej premiére v rámci programu festivalu Jeden svet. 

Film Občas trochu presvitám odráža autorkine hľadanie opätovnej blízkosti s jej staršou sestrou. Je pretkaný spomienkami na spoločné detstvo, v ktorom silnú rolu zohrala sestrina choroba. Cez citlivo zachytené fotografické portréty a úprimnú reflexiu film odkrýva výnimočnosť sesterského vzťahu. 

Anna, ako si objavila My Street Films a čo ťa motivovalo prihlásiť sa? 

O My Street Films som sa dozvedela cez filmový festival Cineama a tiež od kamaráta, ktorý sa do projektu zapojil v predchádzajúcich ročníkoch. Motivovala ma hlavne príležitosť pracovať na dokumentárnom filme s filmármi z praxe. Na škole síce mám možnosť pracovať s filmom, no nemáme dostatok pedagógov zameraných na toto médium a prácu s ním nielen v teoretickej rovine, ale aj v praktickej podobe. 

Mala si od začiatku jasnú predstavu o filme alebo sa to v procese workshopov menilo? 

Mala som jasný názov, tému a pocit, to “niečo naše sesterské”, čo som chcela filmom zachytiť, ale hlavná myšlienka filmu sa neustále menila a postupne formovala. S pribúdajúcim materiálom som skladala jednotlivé časti dokopy. 

Foto: obraz z filmu Anny Kováčovej 

Ako si načrtla, film “Občas trochu presvitám” je krehkou výpoveďou vzťahu teba a tvojej sestry, na pozadí ktorého tvoja sestra zápasí so zdravotným problémom. Prečo si si vybrala túto tému a ako sa ti natáčalo v rodinnom prostredí? 

Krátko pred odovzdávaním námetov som vďaka sestre narazila na termín „sklenené dieťa“ v dotazníku, ktorý mi poslala. Tento výraz označuje dieťa, ktoré vyrastalo so znevýhodneným súrodencom a kvôli nepomeru potreby starostlivosti na to doplatilo. Nejde o zanedbané deti, ide o deti, ktoré jemne presvitali pri svojich súrodencoch. Lebo oni nepotrebovali toľko starostlivosti a toľko pomoci. Keď som si o tom viac zisťovala, tak som sa v tom začala vidieť a mala som pocit, akoby som dostala odpoveď na niečo, čo som sa pýtala roky. Hovorila som si jediné. Keby mi to len niekto ukázal skôr. 

Tému fenoménu tzv. sklenených detí otvára aj dlhometrážny film Márie Magdalény Kochovej “Tá druhá”. Mala si možnosť tento film vidieť? Ak áno, nechala si sa ním inšpirovať? 

Áno, film som videla viackrát. Na trailer som narazila už počas písania námetu do súťaže a takmer ma to odradilo venovať sa podobnej téme. Po zaradení môjho námetu do workshopov som si film pozrela v kine Lumière a neskôr ešte raz v Žiline aj so sestrou. Film síce neinšpiroval celkový výber témy, no využila som ho najmä ako prieskumový materiál, ktorý mi pomohol ujasniť si spôsob, akým chcem tému spracovať. 

Z filmu nie je úplne zrejmé, akým ochorením tvoja sestra trpí. Bolo tvojím zámerom naviesť divácku pozornosť inde? 

Máloktorého človeka s diagnózou trápi len jeho zdravotný stav, a napokon to nie je až také dôležité pre jeho subjektívne vnímanie. Záleží skôr na tom, ako to naňho celkovo vplýva, ako ho to obmedzuje či odlišuje od ostatných. Preto konkrétnosť choroby pre mňa nebola podstatná. Navyše som mala pocit, že to bol silno pohlcujúci faktor v našom živote a nechcela som, aby tým bol poškvrnený aj rozprávaný príbeh nami o nás. 

Čo považuješ za najväčší prínos My Street Films a čo bolo pre teba najväčšou výzvou? 

Už počas workshopov som si hovorila, že aj keby z toho žiaden film nevznikol, tak mi to dalo viac, ako som čakala. Spoznala som veľa ľudí z rôznych prostredí, získala praktické zručnosti v dokumentárnej tvorbe, najmä v oblasti práce s témou. Čo bolo však najdôležitejšie, vďaka filmu som mohla pracovať na budovaní vzťahu so sestrou a po roku na novej škole, kedy sme na seba nemali čas, sme konečne mohli byť opäť spolu. 

Anna na workshope My Street Films. Foto: Pavel Smejkal 

Festival Jeden svet sa niesol v znamení ľudskej odolnosti – osobnej aj tej spoločenskej. Predstavil filmové príbehy o sile prekonávať prekážky, o nádeji a solidarite, ktorá nás v ťažkých situáciách spája a ženie vpred. Ako rezonuje táto myšlienka s tebou a s filmom Občas trochu presvitám? 

Podľa mňa sa táto téma úzko spája aj s mojím filmom, keďže túto odolnosť sme ukázali aj v našom pretrvávajúcom blízkom vzťahu, v osobných príbehoch a prekážkach, ktoré sme prekonávali paralelne, možno často nevedome. Vždy sme sa však vedeli o seba oprieť a vytrvať aj v náročných situáciách. 

Ako by si povzbudila niekoho, kto si prečítal tento rozhovor a premýšľa nad účasťou v My Street Films? Prečo by to mal/a skúsiť? 

Určite by som odporučila sa do My Street Films zapojiť, nielen kvôli filmu, ktorý vznikne a novým skúsenostiam v oblasti dokumentaristiky, no tiež kvôli novým pohľadom na rôzne témy. Všetko okolo nás je príležitosť na dokumentáciu a aj vďaka lektorom či ďalším účastníkom sa naučíš na veci pozerať inak. 

Máme pred sebou nový rok, aj nový ročník Jedného sveta a workshopov My Street Films. Čo by si si želala v tomto roku pre seba, čo pre My Street Films a čo pre festival Jeden svet? 

V ďalšom roku by som sa chcela ďalej venovať dokumentárnej tvorbe či už vo videu alebo fotke a prejsť si tento proces aj na vlastnú päsť. Dúfam, že filmy ďalšieho ročníka My Street Films a Jedného sveta budú tematicky rovnako pestré ako tohtoročné, a ak sa podarí, tak sa znova uvidíme na premietaní na Jednom svete. 

Ak ťa článok s Annou zaujal a máš záujem zúčastniť sa ďalšieho ročníka My Street Films, odporúčame sledovať ich stránku. Zapojiť sa môže ktokoľvek, aj bez filmového vzdelania. Každý ročník sa začína otvorenou výzvou na prihlasovanie autorských námetov, z ktorých porota vyberie tie s najväčším potenciálom. My Street Films pozostáva z 3 prezenčných workshopov, z ktorých každý sa zameriava na inú fázu procesu tvorby filmu: literárnu, režijnú a strihovú prípravu. Výsledkom tvorby je slávnostná premiéra filmov na festivale Jeden svet. 

Foto: Facebook My Street Films