Anna Jackova

5 otázok pre Terezu Smetanovú, autorku festivalového spotu Jedného sveta

Tereza Smetanová je mladá slovenská dokumentaristka a čerstvá absolventka dokumentárnej réžie. Pre 27. ročník festivalu Jeden svet vytvorila festivalový spot, ktorý vychádza z témy tohtoročného ročníka – PUTÁ. V rozhovore hovorí o vzniku spotu, ambivalencii blízkosti, situácii v slovenskej kultúre aj o filmoch, na ktoré sa teší v programe festivalu.

Čo si si pomyslela, keď ťa Jeden svet oslovil na vytvorenie spotu a čo ťa motivovalo do toho ísť?

Keď mi prišiel mail od riaditeľky festivalu, že by ma radi oslovili na spoluprácu, tešila som sa ako keď Harry Potter dostal list z Rokfortu. Ešte som pri tom vôbec netušila, o čo konkrétne ide. Autorské zvučky festivalov sú väčšinou zadávané veľkým režisérskym hviezdam na sklonku kariéry. Jeden svet, ako im je to už vlastné, idú na to presne opačne a dôveru a priestor sa rozhodli dať mladej a neskúsenej dokumentaristke, ktorá sa vďaka tomu môže cítiť ako hviezdička, hehe.

Ako si o tom spote uvažovala a čo v ňom máme z teba hľadať?

Témou tohtoročného festivalu sú putá. Pri uvažovaní o ambivalencii toho pojmu sa mi vybavila spomienka na to, ako sme si s mojím bráchom v detstve z lásky robili zle. Akože veď stále si občas robíme: humor je oslobodzujúci, keď trafí to najboľavejšie miesto. Najbližší si to môžu dovoliť, vedia, ako na to, aby neublížili. „Co se škádlívá, to se rádo má,“ hovorievala moja babička. Myslím na palcové vojny z mojej slnkom zaliatej spomienky na detstvo a pritom sa mi vybavujú palestínske deti a ich amputované končatiny. Často sa hovorí o deťoch, keď rozprávame o nespravodlivosti. Prečo si deti zaslúžia empatiu viac ako dospelí ľudia? Vytvárame rôzne putá, krotíme sa, o tom je spoločnosť. Baví nás zápasiť, súťažiť, robiť si zle a napriek. Tá haptická spomienka na ohníky na zápästí mi vnukla nádej, že sa to hádam dá aj s láskou, rešpektom, zo srandy. Pripútať sa nie je nikdy len tak. Aj Janka Kirschner spieva: „Veď skrotiť znamená vytvoriť si puto, keď jeden odíde, druhému je ľúto.“ Blízkosť je komplikovaná, ale ak som si niečím istá, tak to je tým, že na ňu nemôžeme zanevrieť.

Spomienku sme oživili a spot sme natočili s deťmi z Centra pre deti a rodiny. Bola to super švanda! Kamera Ema Diehelová, strih Alan Sýs, zvuk nabral Igor Jedinák, zvuk zmixoval Štefan Tomko, farebné korekcie zadal Bruno Dúžek a gitaru nahral Štefan Szabó.

Si čerstvá absolventka dokumentárnej réžie, aký je to pocit?

V deň mojich promócií začal Kultúrny štrajk. Pracovné ponuky, ktoré som dostala počas posledného ročníka, sa rozplynuli a prestali existovať. RTVS sa premenila na STVR, producenti prehodnotili svoje stratégie, v časoch veľkých škrtov sú prirodzene projekty začínajúcich tvorcov tie prvé na rane… Okrem filmu sa dlhé roky venujem aj divadlu s naším kolektívom Unkulunkulu – aj tam bol náš projekt, napriek odporúčaniu odbornej komisie FPU, napokon Radou fondu zamietnutý.

Myslím, že otázka, s ktorou ministerka Šimkovičová prišla, je legitímna a mali by sme sa pýtať, či má k umeniu prístup každý a či neslúži iba príliš úzkemu výseku spoločnosti. Žiaľ, ministerkina politika to iba viac a viac zužuje.

Napriek všetkému som sa však podujala to skúsiť a venovať sa autorskej tvorbe, aby som využila to, čo ma na vysokej škole päť rokov krvopotne učili (a zúžitkovala tak investované verejné zdroje do môjho vzdelávania).

Podarilo sa nám získať podporu na vývoj môjho celovečerného debutu, čo je obrovské privilégium.

Na čom momentálne pracuješ a aké sú tvoje profesionálne plány?

Vyvíjam celovečerák o opustených námorníkoch a performance na motívy tanečnej epidémie z roku 1518. Popritom hustlím. Snažím sa vymyslieť nejaký model fungovania, v ktorom sa bude dať vydržať. S Unkulunkulu máme naplánovanú veľmi peknú sezónu, robíme všetko pre to, aby sa rozbehnuté projekty podarilo zrealizovať. Aktuálne hrávame naše dokumentárne predstavenie Inventúra o fungovaní v nezávislej kultúre – v tom aj vystupujem, je zo mňa veľká herečka, haha. Veľmi by som sa chcela ešte privzdelať a zároveň hľadám spôsoby, ako byť užitočná pre komunitu.

Na čo sa najviac tešíš z tohtoročného programu Jedného sveta a prečo?

Na Jednom svete bude mať slovenskú premiéru trojfilm Viery Čakanyovej, Barbory Sliepkovej a Lucie Kašovej Zóny nikoho. Na Slovensku máme 1 200 environmentálnych záťaží, z toho 260 v alarmujúcom stave, a tri úradujúce kráľovné súčasného slovenského dokumentu preskúmali tri najznečistenejšie lokality. Akože fakt neviem, čo viac mám k tomu akože povedať, to proste treba vidieť.

Teším sa na dokončený film Sáry Prokopovej Preladenie, ktorý sleduje zamestnancov verejnoprávnej televízie a rozhlasu počas tej poslednej veľkej inštitucionálnej zmeny a politického tlaku súčasnej štátnej garnitúry. Som vďačná, že sa Sára podujala toto obdobie zaznamenať a z materiálu vystrihať zmysluplný a poučný tvar. Ten film umožňuje vidieť situáciu prekvapivo zvnútra. Myslím, že to môže byť užitočné pozeranie pre kohokoľvek, kto sa takým či onakým spôsobom pokúša zápasiť so systémom, a ešte užitočnejšie pre každého, kto sa zápasiť nesnaží. Možno by sa jedni a druhí mohli vďaka tomuto filmu navzájom trochu pochopiť?

Teším sa, že festival uvedie v jednom bloku dva krátke filmy na veľmi intímne témy, predpokladám, že to bude spolu s diskusiou celkom intenzívny zážitok.

Dorota Vlnová uvedie svoju krátku filmovú báseň komponovanú z rozhovorov so ženami, ktoré podstúpili potrat. Myslím, že to špecifické formálne uchopenie tej látky bude sila. A som strašne zvedavá na krátky film Leny Kušnierikovej V šere sa stráca cit pre farby o skúsenosti so zneužívaním v letnom detskom tábore Chachaland. Verím Lene, že to pôjde poctivo hlboko, čo je podľa mňa jediný spôsob, akým má zmysel túto tému riešiť.

Zaujal ma film Pre život, ktorý mal premiéru na Visions du Réel. Hlavná protagonistka Hind sa túži stať matkou napriek tomu, že jej manžel si odpykáva doživotný trest v izraelskom väzení. Pašovanie spermií, umelé oplodnenie v podmienkach apartheidu možno nečakane umožní priblížiť sa neprenosnej životnej skúsenosti.

Teším sa, že Jeden svet prinesie do kina Nácviky revolúcie, film, ktorý vyhral cenu za najlepší dokument tento rok v Cannes. Iránska režisérka Pegah Ahangarani prostredníctvom piatich portrétov svojich blízkych, ktorí reprezentujú päť foriem odporu, zachytáva príbeh svojho života a zároveň príbeh svojej krajiny. Pre mňa je z informácií, ktoré útržkovito zachytávam v médiách, iránsky konflikt a najmä jeho kontext strašne neprehľadný. Myslím, že toto eklektické osobné rozprávanie z perspektívy ľudí z Iránu by mi mohlo pomôcť.

A možno si pôjdem znovu pozrieť aj film Osem milimetrov rodiny. Režisér Michal Böhm natáča rodinné archívy o rodine, ktorú ešte nemá, možno aj preto, že po nej tak obsesívne túži. Nečakane sympatickým a vlastne zábavným spôsobom autor o sebe a svojich blízkych otvára také intímne zákutia, ktoré je mi bežne nepohodlné otvárať aj sama pred sebou. Vďaka odvahe tohto filmu a všetkých, ktorí v ňom vystupujú, som na to zrazu mala pozoruhodný priestor.