Zuzana Slobodová

Mama nie je len jedna – sprievodca tohtoročným výberom zahraničných dokumentárnych filmov o materstve

Mamy, staré a prastaré mamy, krstné mamy, skoro-mamy aj nemamy, na medzinárodnom filmovom festivale Jeden Svet sme pre vás pripravili výber filmov aj o tom, aké vie byť materstvo rôznorodé.

Práve tá rôznorodosť inšpiruje a učí nás vážiť si to, čo máme a vieme ďalej dávať ďalším generáciám. Mama nie je len jedna. Tak, ako je každá z nás výnimočnou ženou, je aj výnimočnou mamou. Každá je iná a pre každú materstvo predstavuje, možno aj zhmotňuje, inú výzvu. Materstvo vie byť transformatívne. A to nielen pre mamy, ale aj pre našu spoločnosť. Dúfam, že pri vzhliadnutí tohtoročných filmov o materstve, sa aj vy presvedčíte, že mama nie je len jedna. A tiež, že od každej mamy sa môžeme niečo naučiť, aj keď práve nie sme alebo neplánujeme byť, mamami.

V americkom dokumentárnom filme Odlúčené, sa zoznámite s tromi ženami vracajúcimi sa do rolí mám po niekoľkých rokoch vo väzbe. Práve závislosť na drogách prítomná v ich rodinách sa časom objavila aj u nich samých. Zmenili sa ich charaktery, krádež peňazí sa stala nevyhnutnosťou. No po určitom čase sa tieto mamy rozhodli vrátiť k svojím rodinám a začať nový život bez drog a krádeží. Každá z nich podstúpila vo väzení odvykaciu liečbu a program, špeciálne určený na to, aby ich naučil, ako čeliť životným výzvam po návrate do spoločnosti. Sú to práve ich rodinní členovia, ich deti, ktorí tieto mamy inšpirovali stať sa lepšími verziami seba samých a byť tak opäť ich rolovými modelmi. Každá z nich je presvedčená, že si zaslúži druhú šancu byť tou najlepšou mamou akou dokáže, no dokážu im ich deti túto šancu dať? Aj o tom sa vo filme od režisérky nominovanej na Oscara, Jennifer Redfearn, dozvedáme.

(Film premietame v pondelok 8.11. o 16:00 v A4 – priestor súčasnej kultúry)

Pri prvých minútach dokumentárneho filmu Dcéry sa možno zamyslíte, prečo sme tento titul vybrali. V tomto švédskom filme totiž mamu vystupovať neuvidíte. No uvidíte jej milujúce dcéry a vypočujete si ich spomienky na detstvo strávené s mamou. Časozberne sa dozvedáme o tom, ako jej dcéry prežívali a prežívajú až dodnes, stratu milovanej mamy. Vidíme ich tesne po jej smrti a o desať rokov neskôr. Dalo by sa dokonca povedať, že formálne je to akýsi ping-pong, raz vidíme dospievajúce dievčatá a raz mladé ženy a naopak. Ich mama dlhé roky trpela bipolárnou poruchou a tá jej nedovolila byť sama sebou. Cítila sa buď úžasne alebo vskutku mizerne. A práve prechod z jednej emócie do druhej bol pre ňu nezvládnuteľný. V jeden deň sa rozhodla tento svet opustiť. Režisérka, Jenifer Malmqvist, sa tejto téme venuje s láskou a pozornosťou akú si zaslúži – veď strávila natáčaním vyše desať rokov. Dovolím si tvrdiť, že práve o duševných chorobách a ich následkoch sa v našej spoločnosti rozprávame príliš málo. Preto bol výber tohto filmu pre nás kľúčový.

(Film premietame v piatok 11.11. online)

Dokumentárny film Naša sloboda začína takmer ako zlý sen, no v druhej polovici filmu, svitne nádej. Viete si predstaviť, že by ste si za nevyvolaný potrat dlhoočakávaného bábätka museli odslúžiť desať rokov za mrežami? Toto nie je pritiahnuté za vlasy ale realita hlavnej predstaviteľky dokumentárneho filmu od režisérky Celiny Escher. V Salvádore sú totiž ženské väznice preplnené nevinnými ženami, ktoré svojvoľne potratili alebo ktorým sa narodilo mŕtve bábätko. Hlavná predstaviteľka tohto filmu, ktorá sa už raz mamou stala, sa rozhodla zmeniť túto realitu a bojovať za hlasy žien uväznených neprávom. Práve v dnešných časoch, keď sa u našich susedov ale v našej spoločnosti o práve na dôstojný potrat hovorí viac ako kedykoľvek predtým je tento film veľmi relevantný.

(Film premietame v piatok 11.11. online.)

Ak by vás téma reprodukčných práv zaujímala a chceli by ste sa o nej dozvedieť viac, premietame na túto tému aj film Naša voľba, náš hlas od nemeckého kolektívu Kollektiv Kinokas.

(Film premietame v utorok 9.11. o 18:00 v Goethe inštitúte.)

Egyptská režisérka Samaher Alqadi v autoportétnom filme Ako to chcem ja otvára ďalšiu náročnú tému, a to rodovú nerovnosť – konkrétne sexuálne útoky na ženy ako formu utláčania ich hlasov v Egyptskej spoločnosti. Režisérka sa zamýšľa nad tým, aká je jej rola ako ženy, dcéry, mamy či partnerky v Káhire, kde sa musí vyzbrojiť kuchynským nožom ak chce ísť podporiť pro-demokratické protesty alebo len jednoducho ísť do obchodu bez toho, aby na ňu nejaký muž nezapískal, či nechytil ju za zadok. Obrní sa nielen spomínaným kuchynským nožom, ale aj kamerou, ktorá zachytáva všetky tieto útoky a aj jej spätnú väzbu, jej hlas, ktorý každý útok, každá narážka len zosilní. Mlčanie sa totiž rovná beznádeji. Pozrieť si tento film je ako cestovať do Káhiry, nie však len tak naoko, ale do hĺbky patriarchálnej kultúry.

(Film premietame v nedeľu 6.11. online.)

Zhodou okolností, sú všetky štyri spomínané filmy režírované ženami. No možno práve preto, máme pri nich pocit, že ženy, či už mamy alebo dcéry, v týchto filmoch sú veľmi reálne, odhodlané a citlivé zároveň. Možno sa v príbehoch niektorých žien nájdete a možno budú pre bás úplne nové. Všetky však ponúkajú možnosť vcítiť sa do životov iných žien. A to je neoceniteľná skúsenosť pre jedinečný príbeh každej z nás. Nie sme len jedna. Sme každá iná.

Ak by ste sa chceli so mnou a naším programovým tímom podeliť o váš názor po vzhliadnutí filmu, prípadne viacerých filmov, napíšte mi email na adresu: katarina.galisinova@clovekvohrozeni.sk